Keď láskavosť dusí: vzťah s „večnou obeťou“
reklama:
Na prvý pohľad ide o ideálneho človeka. Milý, ochotný, vždy pripravený pomôcť, nikdy sa nesťažuje a všetko robí pre druhých.
Len málokomu by napadlo hovoriť v jeho prípade o emocionálnej závislosti, strate slobody či prekračovaní hraníc. A predsa sa práve tieto javy v takýchto vzťahoch objavujú veľmi často.
Takýto partner vyzerá ako splnený sen. Rodina ho obdivuje, okolie chváli jeho obetavosť a vy máte pocit, že ste vyhrali jackpot. Jeho životným krédom je nezištnosť – aspoň navonok. Všetko robí pre vás, vždy myslí na vaše potreby, a pritom pôsobí skromne a nenápadne. Problém je, že jeho starostlivosť nemá hranice.
Spočiatku je to príjemné. Nemusíte sa starať o drobnosti, rozhodnutia za vás niekto urobí s úsmevom a vy si užívate pocit bezpečia. Lenže postupne sa zo starostlivosti stáva neviditeľná sieť, v ktorej sa ocitnete bez toho, aby ste si to všimli. Pomoc prichádza skôr, než o ňu stihnete požiadať – alebo než ju vôbec potrebujete.
A čo je na tom najzradnejšie?
Tento človek za to nič výslovne nepýta. Aspoň nie hneď.
Občas sa však objaví „malá prosba“. Nenápadná, no vždy v ten najnevhodnejší čas. Jej splnenie si vyžiada obrovské úsilie, no odmietnuť ju nedokážete. Pretože by ste sa cítili previnilo. A práve pocit viny je základným stavebným kameňom tohto typu vzťahu.
V psychológii sa takémuto správaniu hovorí pasívna agresia. „Večná obeť“ sa nikdy otvorene nesťažuje. Únavu, podráždenie či hnev potláča – a tie sa potom prejavia inak. V starostlivých poznámkach, v tichých výčitkách, v chorobách, ktoré prídu presne vtedy, keď sa vám to najmenej hodí. Tento človek nikdy nepovie „nie“, a tým vás nenápadne zbavuje práva povedať ho tiež.
Dlho môžete mať pocit, že ste v bezpečí. Že máte po boku niekoho, kto vás nikdy neopustí. Problém nastane vo chvíli, keď sa pokúsite získať späť kúsok vlastného priestoru. Len náznak samostatnosti môže vyvolať urazenosť, smútok či slzy.
A znovu sa objaví vina – za túžbu byť sám sebou.
Vina za to, že chcete niečo robiť bez neho.
Vina za to, že nežijete výlučne pre jeho potreby.
Vina za to, že sa nadýchate bez jeho dovolenia.
Otvorený rozhovor tu zvyčajne zlyháva. Aj tá najjemnejšia poznámka môže byť pochopená ako útok. Nevinné slová sa v jeho očiach menia na krivdu a vy sledujete premenu bezbranného tvora na hlboko zranenú bytosť, ktorá sa stiahne, urazí – alebo ochorie.
Scenár je často rovnaký. Zodpovednosť za jeho psychický aj fyzický stav je náhle na vás. On odíde „trpieť“ do samoty, no čoskoro sa ozve s prosbou o pomoc. Vy zrušíte vlastné plány, pracovné povinnosti či dôležité stretnutia – a ešte máte pocit úľavy, že sa všetko „urovnalo“.
Ak ste v tomto obraze spoznali niekoho zo svojho okolia, možno by stálo za to zamyslieť sa aj nad sebou. Takéto vzťahy totiž fungujú len tam, kde niekto nedokáže jasne chrániť svoje hranice a ľahko preberá zodpovednosť za životy iných.
Samotná „obeť“ sa však v tomto opise zvyčajne nespozná. Vo vlastných očiach je bezchybná. Jej správanie má hlboké korene – často v detstve, kde bola láska podmienená výkonom, poslušnosťou a potláčaním vlastných potrieb. Naučila sa, že pozornosť si treba zaslúžiť a že jej samotná existencia niekoho stojí príliš veľa.
Z tohto presvedčenia vyrastá neuhasiteľná potreba byť potrebný. Láska sa mení na menu, za ktorú platí vlastným sebazaprením. Strach zo straty blízkosti je taký silný, že vedie k vyčerpaniu, psychickým ťažkostiam a vážnym ochoreniam.
Život po boku takéhoto človeka je náročný.
A žiť v jeho koži – s neustálym pocitom viny a prázdnoty – je ešte ťažšie.
reklama:
Najčítanejšie za 24 hodín
Odporúčané
