Keď malého človeka ovládne hnev: ako naučiť dieťa zvládať zlosť bez ubližovania
reklama:
Záchvaty hnevu u malých detí patria medzi situácie, ktoré dokážu rodičov poriadne potrápiť.
Trojročné dieťa sa vie nahnevať veľmi intenzívne – tvár mu sčervenie, hlas sa zvýši, telo stuhne a miestnosťou sa rozlieha krik. Najčastejšie k tomu dôjde vtedy, keď narazí na zákaz alebo nedosiahne to, po čom túži. Rodičia si často kladú otázku: je toto ešte normálne, alebo by sa už malo vedieť správať inak? Odpoveď je jednoduchšia, než sa zdá – podobné prejavy k tomuto veku patria. Dôležité však je, ako na ne reagujeme.
Hnev ako prirodzená súčasť vývinu
Obdobie vzdoru je charakteristické tým, že dieťa reaguje prudko takmer na každé „nie“. Môže kričať, zatínať päste či pôsobiť, akoby sa chystalo udrieť. Hoci to vyzerá dramaticky, v skutočnosti ide o prejav toho, že sa dieťa učí pracovať so silnými emóciami.
Ak sa mu darí neubližovať sebe ani iným a svoju nespokojnosť vyjadruje hlasom alebo výrazom tváre, je to znak, že má už istú mieru kontroly nad sebou. V tomto veku sa práve takýto prejav považuje za zdravý – dieťa si dovolí cítiť hnev, no neohrozuje okolie.
Cieľom teda nie je odnaučiť dieťa hnevať sa, ale naučiť ho, ako hnev prejavovať bezpečne a prijateľne. Práve v týchto vypätých chvíľach sa totiž v mozgu budujú základy schopnosti zvládať emócie po celý život.
Prečo nás detský hnev vie tak vyviesť z miery
Pre mnohých dospelých je hnev emóciou, s ktorou si sami nevedia rady. Spôsob, akým sa s ním zaobchádzalo v našom detstve, nás ovplyvňuje viac, než by sme čakali. Niekto vyrastal v prostredí, kde sa kričalo a vybuchovalo, iný zas tam, kde sa hnev skrýval a potláčal.
V oboch prípadoch si dieťa mohlo odniesť presvedčenie, že hnevať sa nie je v poriadku. A práve toto presvedčenie si mnohí prenášame aj do rodičovstva. Ak sa však naučíme vnímať hnev ako bežnú a prirodzenú ľudskú emóciu, dokážeme to odovzdať aj deťom – bez toho, aby ubližovali sebe alebo druhým.
Prečo malé deti nezvládnu hnev „rozumne“
Detský mozog ešte nemá plne vyvinuté centrá, ktoré by dokázali emócie regulovať. Deti síce prežívajú pocity veľmi intenzívne, no zatiaľ nemajú nástroje, ako ich vedome ovládať.
Aby dieťa dokázalo pokojne opísať, čo cíti, muselo by naraz zvládnuť viacero vecí:
- uvedomiť si, že prežíva silnú emóciu,
- zastaviť impulzívnu reakciu,
- pochopiť, čo sa v ňom deje,
- a ešte to celé vyjadriť slovami.
To je pre trojročné dieťa nereálne. Úprimne povedané, mnohí dospelí majú s niečím takým problém tiež.
Postupné učenie sa zvládaniu hnevu
V psychológii sa používa princíp postupnej podpory – dieťaťu pomáhame presne v takej miere, aby to zodpovedalo jeho schopnostiam, a zároveň ho to posúvalo vpred. Keď dieťa namiesto bitia kričí alebo sa mračí, je to už krok správnym smerom.
Kultivovanejšie zvládanie emócií si však vyžaduje čas. V tomto období má zmysel zamerať sa najmä na dve oblasti:
1. Naučiť dieťa upokojiť vlastné telo
Schopnosť stíšiť hnev a napätie je dôležitá zručnosť, ktorú využije celý život.
2. Pomôcť mu pochopiť, že hnev je dovolený
Najväčší vzor v tomto smere predstavujú dospelí – nie slovami, ale správaním.
Dieťa sa učí pokoju z pokoja dospelého
Sebaregulácia sa u malých detí rozvíja prostredníctvom spoločného upokojovania s dospelým. Keď dieťa prežíva silný hnev, jeho telo je v strehu: srdce bije rýchlejšie, svaly sú napäté, dych je plytký.
Ak rodič zostane pokojný a poskytne dieťaťu blízkosť – objatie, fyzický kontakt či jednoduchú prítomnosť – jeho nervový systém pomáha dieťaťu vrátiť sa do rovnováhy. Dieťa sa tak učí, že silné emócie sa dajú zvládnuť bezpečne.
Ako dieťaťu ukázať, že hnev je v poriadku
Jednou z najväčších rodičovských úloh je naučiť dieťa, že hnev sám o sebe nie je problém. Problémom môže byť až spôsob, akým sa prejaví.
Je lákavé povedať: „Nemáš sa prečo hnevať,“ alebo sa snažiť prekričať dieťa vlastným hnevom. Takýto prístup však zvyčajne nefunguje. Oveľa účinnejšie je pomenovať situáciu a dať emócii priestor:
„Vidím, že si nahnevaný, lebo si nedostal to, čo si chcel. To vie poriadne zamrzieť.“
Základné pravidlo znie: emócie sú dovolené, ubližovanie nie.
„Môžeš sa hnevať, ale nesmieš ma biť.“
Keď sa dieťa upokojí, až potom má zmysel sa k situácii vrátiť – porozprávať sa o tom, čo hnev spustilo, ako sa cítilo a čo mu pomohlo zvládnuť ho. Tým sa učí nielen rozumieť sebe, ale aj veriť, že aj silné emócie raz odznejú – rovnako ako búrka, ktorá sa preženie oblohou a potom ustúpi slnku.
reklama:
Najčítanejšie za 24 hodín
Odporúčané
