Keď rodič pomáha až príliš: Nenápadný zvyk, ktorý brzdí rozvoj dieťaťa!
reklama:
Rodičia prirodzene túžia chrániť svoje deti pred bolestnými zážitkami. Mnohí z nás by najradšej vyriešili každú prekážku za svoje dieťa – len aby sa netrápilo a bolo spokojné. No snaha ušetriť potomka od nepríjemností mu v konečnom dôsledku môže spôsobiť viac škody než úžitku. Prílišná ochrana totiž dieťa učí, že samé na nič nestačí a vždy potrebuje niekoho iného, kto mu ukáže cestu.
Takto sa nenápadne formuje neistota, nízke sebavedomie a závislosť od druhých.
Odolnosť sa nerodí, tá sa učí
Psychická pevnosť nie je niečo, s čím dieťa automaticky prichádza na svet. Ide o schopnosť, ktorá sa rozvíja vďaka skúsenostiam – a rodičia v tom zohrávajú zásadnú rolu. Mnohí dospelí sa domnievajú, že ak dieťaťu uľahčia každý krok, ušetria mu bolesť. Pravda je však taká, že bez možnosti prežiť frustráciu sa dieťa nenaučí, ako sa s ňou vyrovnať. Oveľa účinnejšie než odstraňovať prekážky je sprevádzať dieťa pri ich prekonávaní.
Neúspech ako súčasť učenia
Deti silnejú práve vtedy, keď im doprajeme možnosť postaviť sa problémom čelom. Keď sa napríklad rozpadne veža zo stavebnice, nie je potrebné hneď zasahovať. Nechajte dieťa, aby sa s tým vysporiadalo. Možno sa rozčúli alebo rozplače – a to je v poriadku. Vašou úlohou je byť pri ňom, ponúknuť podporu a prejaviť dôveru: „Mrzí ťa to, ale viem, že to dokážeš znova postaviť.“ Takéto momenty sú pre vývoj dieťaťa cennejšie než rýchlo opravená veža.
Podstatné je vytvárať prostredie, v ktorom sa dieťa cíti milované a akceptované – bez ohľadu na to, či uspelo alebo nie. Ak si je isté, že ho rodičia neodsúdia ani v prípade chyby, bude ochotnejšie skúšať nové veci. Dôvera, ktorú mu prejavíte, sa raz stane jeho vlastným vnútorným hlasom, ktorý ho podporí v ťažkých chvíľach.
Rešpekt k emóciám namiesto popierania
Ďalším dôležitým prvkom výchovy je práca s emóciami. Miesto bagatelizovania pocitov typu „to nič nie je“ alebo „neplač“ je vhodnejšie pomenovať to, čo dieťa prežíva. Napríklad: „Rozumiem, že ťa to nahnevalo, pretože to nevyšlo podľa tvojich predstáv.“ Takýto prístup dieťaťu pomáha pochopiť vlastné prežívanie a zároveň ho učí, že všetky pocity sú v poriadku. Vďaka tomu sa v budúcnosti ľahšie vyrovná s emocionálne náročnými situáciami.
Zlyhania nie sú koniec, ale začiatok
Psychická odolnosť sa formuje aj cez chyby. Namiesto okamžitého opravovania je hodnotnejšie nechať dieťa prísť na riešenie samostatne. Každá chyba je príležitosťou na rast. Dieťa, ktoré sa naučí, že zlyhanie je prirodzenou súčasťou procesu, získa zdravý vzťah k výzvam a nebude sa báť riskovať. V tomto smere pomáha aj pravidelnosť, zrozumiteľné hranice a stabilné prostredie. Dieťa sa vďaka nim cíti bezpečne, čo mu dodáva odvahu skúmať svet okolo seba.
Veľký význam má aj to, ako sa rodičia sami vyrovnávajú s napätím či neúspechom. Ich reakcie slúžia deťom ako vzor. Pokiaľ vidia, že dospelí zvládajú stres s pokojom a bez paniky, postupne sa túto schopnosť naučia napodobniť.
Skutočná sila nie je o tom neplakať
Byť silný neznamená potláčať slzy alebo nikdy nezlyhať. Ide o to, vedieť sa postaviť na nohy a pokračovať ďalej. Rodičia môžu deťom pomáhať budovať túto vnútornú silu každý deň – prejavovaním lásky, úprimným záujmom a aj tým, že im dovolia zažiť chvíle nepohodlia. Práve tie sú neraz najlepšou školou života.
reklama:
Najčítanejšie za 24 hodín
Odporúčané
