Osamelosť uprostred davu: keď je priestor plný ľudí, ale vaše vnútro prázdne
reklama:
Možno poznáte situáciu, keď stojíte medzi známymi, rozprávate sa, usmievate sa – ale vo vnútri cítite zvláštny odstup, akoby ste do toho celého nepatrili.
Emočná osamelosť sa nevzťahuje na počet ľudí okolo vás, ale na to, či sa s nimi dokážete úprimne prepojiť.
Psychologička Andrea Boniorová upozorňuje, že osamelosť nesúvisí s tým, koľko času trávite sami alebo koľko kontaktov máte v mobile. Môžete mať bohatý spoločenský život a napriek tomu prežívať hlboký pocit odlúčenia.
Výskum vedený Frankom Infurnom na Arizonskej štátnej univerzite, ktorý zahŕňal údaje z trinástich európskych krajín a zo Spojených štátov, ukázal, že najviac osamelosti pociťujú ľudia približne medzi 45 a 60 rokmi.
Nancy Gibsonová, autorka knihy Dospelé deti emočne nezrelých rodičov, hovorí, že pri emočnej osamelosti človek nevie nájsť skutočné spojenie s inými a zároveň sa obáva, že ak odhalí, čo prežíva, okolie ho odmietne. Túži po blízkosti, ale keď o ňu stojí, často narazí na nepochopenie či odmeranosť. Časom sa tak naučí nežiadať nič a stiahne sa späť, len aby predišiel ďalšiemu sklamaniu.
Stredný vek ako obdobie, keď sa vnútorné nepohodlie hlási najhlasnejšie
Najvýraznejšie sa emočná osamelosť prejavuje u žien práve v strednom veku. Dôvody sú často veľmi jednoduché: deti odchádzajú, životný rytmus sa spomaľuje a prvýkrát po dlhých rokoch je priestor všímať si vlastné pocity, ktoré boli dovtedy zatlačené na okraj.
Po štyridsiatke sa navyše začnú meniť priority, telo aj sebavnímanie. To, čo bolo kedysi samozrejmé, prestáva fungovať, a pribúdajú otázky typu: O čo sa môžem v živote ešte oprieť? Kto vlastne som?
Boniorová uvádza, že mnohé ženy sa cítia ako by „zmizli z radaru“. Majú pocit, že ich nik nevidí, hoci robia všetko pre to, aby boli v živote druhých prítomné. Keď sa tieto pocity spoja, vzniká tlak, ktorý sa nesie celým obdobím stredného veku.
Keď sa v dospelosti vynoria dôsledky detstva
Veľkú úlohu zohráva aj rodinné prostredie, v ktorom človek vyrastal. Ženy, ktoré ako deti nezažili emocionálne bezpečie, pretože ich rodičia neboli schopní stabilnej, zrelej podpory, vstupujú do dospelosti s pocitom, že musia neustále dokazovať svoju hodnotu.
Gibsonová vysvetľuje, že výchova emočne nezrelými rodičmi v človeku zanechá nedôveru vo vlastnú dôležitosť. Aj keď sa mu celý život darí fungovať navonok normálne, vnútri pretrváva neistota – a práve v strednom veku, keď sa tempo života spomalí, sa všetky tieto pocity ozvú ešte silnejšie.
Človek zrazu zistí, že stráca pôdu pod nohami. Veci, ktoré o sebe považoval za samozrejmé, sa rozplývajú a pribúda otázok o tom, aký má jeho život vlastne smer. A hoci je obklopený ľuďmi, prežíva hlbokú izoláciu.
Druhá polovica života ako príležitosť konečne dozrieť
Ak vás vychovávali rodičia, ktorí vaše potreby nevnímali, pravdepodobne ste sa naučili nevyčnievať a nič nežiadať. Stredný vek však môže byť obdobím, keď to prvýkrát môžete zmeniť.
Gibsonová povzbudzuje: je čas prestať sa skrývať za spôsoby správania, ktoré vám kedysi slúžili ako nenápadný ochranný štít. Mnohí ľudia žili roky s „maskou“, ktorá mala zabrániť odmietnutiu. Teraz je priestor ju zložiť a ukázať, kto ste, aj keď je to nepríjemné alebo desivé.
Stredný vek podľa nej predstavuje poslednú veľkú príležitosť skutočne dospieť – nie v biologickom, ale v emocionálnom zmysle. Je to čas prehodnotiť, čo má pre vás význam, čo ste zanedbali, na čo ste si netrúfli. To môže viesť k zásadným životným rozhodnutiam: zmena práce, ukončenie nefunkčného vzťahu, otvorenie sa novému životnému smeru či novej láske.
Naopak, ak sa vnútornému volaniu budete stále brániť, môže byť ďalšia časť života prekvapivo ťažká a plná pocitu stagnácie.
reklama:
Najčítanejšie za 24 hodín
Odporúčané
