Prečo niektorí ľudia znášajú ponižovanie bez odporu
reklama:
Existuje zvláštny typ vnútorného nastavenia, pri ktorom človek prijíma urážky či zhadzovanie takmer automaticky – akoby to bolo niečo zaslúžené.
Namiesto toho, aby sa postavil proti útoku zvonka, obráti ho proti sebe a pokračuje v sebaponižovaní aj bez cudzieho pričinenia.
Typický príklad: niekto sa posmešne vyjadrí o tom, ako trávite voľný čas. Kým človek s pevnými hranicami okamžite reaguje obranou alebo nesúhlasom, človek, ktorý má v sebe „toleranciu ponižovania“, sklopí oči, pocíti vinu a hanbu – a tým svojho kritika vlastne ospravedlní.
Toto správanie sa nerodí z nelásky k sebe, ale zo strachu. Strachu z odmietnutia, nezhody, konfliktu. Je to akási dohoda, ktorú si človek v sebe vytvorí: „Ak nebudem protirečiť, nebude dôvod ma napádať.“ Je to forma psychickej obrany, len obrátenej nesprávnym smerom – namiesto ochrany ja, chráni útočníka.
Korene poslušnosti voči moci
Tento vzorec sa často formuje už v detstve. Dieťa je úplne závislé od rodičov a prirodzene si dáva pozor, aby neohrozilo ich priazeň odporom či vzdorom. Tam, kde je moc zneužívaná, sa odpor stáva nebezpečím. Dieťa si teda osvojí stratégiu ustupovania a tá zostane aktívna aj v dospelosti, hoci už dávno nie je potrebná.
A práve na tejto poslušnosti a obave z konfliktu stavajú mnohí ľudia vo vedúcej či dominantnej pozícii – zamestnávatelia, partneri, autority. Funguje to presne preto, lebo ten, kto sa bojí odporu, radšej obviní seba, než by spochybnil niekoho, kto je vnímaný ako „silnejší“.
Čo je dôležité – tento vzorec si človek prenáša aj tam, kde už žiadna skutočná závislosť neexistuje. Niekedy stačí obyčajná známosť alebo kontakt so susedom a človek reaguje, akoby mu bol životne podriadený.
Ako tolerancia ponižovania vytvára chronickú zraniteľnosť
Ak človek dlhodobo útočí sám na seba, postupne v sebe vytvára citlivé miesto – akýsi otvorený emocionálny škrabanec, ktorý sa nikdy nezahojí. Potom stačí krivý pohľad, nevrlo vyslovená veta či povýšenecký tón a zrazu má pocit, že bol telesne aj duševne napadnutý.
Zaujímavé je, že v takej chvíli nejde o obranu druhého človeka. Ide o to, že dotyčný si nedovolí brániť seba. Hnev, ktorý by prirodzene patril navonok, obráti dovnútra. V praxi teda zastupuje agresora, nie seba samého. A útočník si o žiadnu ochranu nežiadal – má dosť sily, aby sa bránil úplne sám.
Za touto neschopnosťou postaviť sa za seba býva často stará skúsenosť: niekedy v minulosti bol prirodzený odpor potlačený niekým, kto mal nad človekom prevahu. A tak sa naučil, že brániť sa je riskantné. Ak sa k tomu pridá presvedčenie o vlastnej malej hodnote, vznikne vnútorný hlas, ktorý opakuje: „nestojíš za nič“.
A ako v známom podobenstve o dvoch vlkoch – to, čo v sebe živíme, rastie. Ak človek neustále kŕmi myšlienku, že je bezcenný, táto predstava bude naberať na sile.
reklama:
Najčítanejšie za 24 hodín
Odporúčané
