Žena
Články
Magazín
„Už ti to vysvetlím, zlatko“: Prečo niektorí muži ženám vysvetľujú, čo už dávno vedia

„Už ti to vysvetlím, zlatko“: Prečo niektorí muži ženám vysvetľujú, čo už dávno vedia

reklama:

Možno ste už počuli výraz mansplaining – zloženinu anglických slov man (muž) a explaining (vysvetľovanie). Označuje situáciu, keď muž žene „objasňuje“ niečo, čo ona dobre ovláda, a to spôsobom, ktorý pôsobí povýšenecky, akoby on vedel všetko najlepšie. Zatiaľ čo samotný jav sa vyskytuje aj opačne, pomenovanie vzniklo preto, že takto sa správa častejšie muž voči žene.

Poznáte to: stojíte pri čerpacej stanici a zrazu vám úplne cudzí muž začne diktovať, ako správne tankovať. Alebo požiadate partnera o konkrétny druh hygienických potrieb a on prinesie iný – „lebo tento sa mu zdal lepší“. Takýchto situácií zažívajú ženy neúrekom.

Keď niekto hovorí, aj keď by mal radšej počúvať

Podľa odborníka Tomáša Pavlasa ide o narušenie komunikácie – zasahovanie do reči, ignorovanie druhého a neustála potreba byť stredobodom debaty. Tento spôsob správania je často charakteristický pre mužov, ktorí debatu vedú tak, aby vyhovovala najmä im, bez ohľadu na tému či znalosti ostatných.

A pravda je, že občas sa každý z nás pristihne pri tom, že niekoho poučuje, aj keď by nemal. Nie vždy je za tým zlá vôľa – niekedy je to len zlá odhadnutá situácia alebo prehnané sebavedomie.

V skutočnosti to často nie je o nadradenosti, ale o neistote

Feministická aktivistka Nicole Karrá upozorňuje, že mansplaining často vychádza z hlbšieho problému – niektorí muži si nedokážu predstaviť, že žena môže byť v nejakej oblasti skúsenejšia než oni. Preto cíti potrebu „zasiahnuť“, prevziať kontrolu a ukázať, že má čo povedať – hoci sa nikto nepýtal.

Paradoxne však podľa nej mnohí „mansplaineri“ vôbec nie sú takí sebaistí, ako sa tvária. Ich prehnaná aktivita v diskusiách môže byť práve prejavom vnútorných pochybností o vlastnej hodnote.

Stereotypy, ktoré ešte nevymizli

Aj keď sa spoločnosť mení, stále v nej pretrvávajú predstavy, podľa ktorých sú muži racionálni odborníci a ženy tie „citlivé“. Tento nevyvážený pohľad ovplyvňuje aj medziľudskú komunikáciu – ženy sa tak neraz ocitnú v role tých, ktoré treba „dovzdelávať“.

Práve na túto dynamiku poukázala spisovateľka Rebecca Solnit v známej eseji z roku 2008, ktorá nepriamo inšpirovala vznik výrazu mansplaining. V texte opísala absurdnú príhodu, keď jej neznámy muž horlivo odporúčal knihu, ktorú by „určite mala poznať“. Netušil však, že ona je jej autorkou.

Kde sa s tým stretávame najčastejšie?

Typické príklady možno nájsť v práci aj doma. Napríklad muž s minimálnou skúsenosťou si dovolí opravovať ženu, ktorá má v danej oblasti akademický titul. Kolega skočí kolegyni do reči uprostred vety. Alebo partner žene vysvetľuje, čo „určite cíti“ počas menštruácie – ako keby o tom vedel viac než ona sama.

Ako sa brániť bez toho, aby sme pôsobili útočne

Mnohé ženy majú zakorenený vzorec byť zdvorilé a tolerantné, a preto v takýchto situáciách často zareagujú mlčaním alebo úsmevom. No existujú spôsoby, ako si zachovať dôstojnosť a nenechať sa zatlačiť do kúta:

Nazvite správanie pravým menom. Ak sa cítite komfortne, pokojne sa ozvite – či už ide o vás, alebo o inú ženu v miestnosti. Vety ako: „Naozaj mi chceš vysvetliť niečo, čomu sa venujem profesionálne?“ alebo „Z akého dôvodu si myslíš, že to viem menej než ty?“ môžu byť silné a zároveň vecné.
Nebojte sa stiahnuť. Ak nechcete viesť konfrontáciu, nie je vaša povinnosť pokračovať v konverzácii, ktorá vás znevažuje. Niekedy je najlepšia reakcia jednoducho odísť alebo nereagovať.
Zapojte nadhľad. Ironická poznámka alebo asertívna zmienka o vašej kvalifikácii môžu tiež zabrať. Napríklad: „Zaujímavé, že si myslíš, že to vieš lepšie ako niekto, kto sa tým živí.“

Mansplaining nie je len otázkou prehnaného ega. Mnohí muži si ani neuvedomujú, že ženám týmto spôsobom berú priestor. No práve v tom je riešenie – hovoriť o tom, postaviť sa za seba a nedovoliť, aby bol niečí hlas dôležitejší len preto, že je mužský.