Zmeniť svoj život nie je hrôza. Hrôza je ticho znášať, čo nás ničí.
„O týždeň prídu na návštevu príbuzní,“ oznámila svokra medzi rečou. „Povedala som im, že máš dovolenku. Nevedeli by pochopiť, že robíš z domu.“
A bolo vybavené. Lebo vysvetľovať niečo, čo sa nehodí do zaužívanej predstavy, je predsa nepohodlné.
O chvíľu telefonát od sestry. Slzy v hlase: „Do tridsaťosem som znovu neotehotnela… to už nebude. Som na to stará.“
Sama so svojím strachom a predstavu o „správnom veku“ prijíma ako zákon.
A kamarát? Ten sa len trpko usmeje: „Rodičia ma natlačili na medicínu. A teraz v tridsiatke viem, že to bola chyba. Ale čo už s tým? Aj tak je neskoro.“
Tridsaťjedenročný človek, pre ktorého je život ešte len na štarte, sa tvári, akoby už stálo za ním celé storočie. Akoby bolo rozhodnuté.
A tak bude pracovať tam, kde ho to ubíja, bude naštvaný na svet aj na ľudí, ktorí s jeho voľbou nemajú nič spoločné, a s každým rokom bude mať pocit, že „už sa to nejako prežije“.
A čo mu v tom bráni?
Nie osud. Nie nedostatok príležitostí.
Ale stereotypy — staré, tvrdohlavé predstavy o tom, ako „sa má“ žiť.
Stereotypy sme nezdedili po predkoch, ale zakorenili sa v nás tak hlboko, akoby patrili k základnej výbave.
Učíme sa ich odmalička.
Tvarujú nás nenápadne, ale pevne.
Držia nás v úzkom koridore, kde síce vidíme svetlo, ale bojíme sa k nemu vykročiť.
A kto náhodou vybočí, toho si okolie rýchlo všimne. „Biela vrana“ — a hneď je pod paľbou komentárov, názorov a „dobrých rád“.
Najzafixovanejšie stereotypy sa točia okolo štyroch oblastí:
práca – vek – vzťahy – vzhľad.
Práca: miesto, kde sa toľko ľudí trápi zbytočne
Niektoré prieskumy uvádzajú, že až 90 % ľudí nemá svoju prácu rado.
To číslo je tak absurdne vysoké, že by nás malo prinútiť zastaviť sa.
Poznám ľudí, ktorí už desaťročia opakujú, že odídu. Že si nájdu niečo iné.
A roky plynú a nič sa nemení.
Pätnásť rokov je preč → a spolu s ním aj pätnásť rokov energie, príležitostí a života.
Keď príde reč na zmenu, okamžite sa objaví lavína otázok, ktoré ich úplne paralyzujú:
„Čo ak to bude horšie?“
„Čo ak nezapadnem?“
„Čo ak ma po pár týždňoch vyhodia?“
„Kam pôjdem potom?“
A tak zostanú tam, kde sú.
Nie preto, že by tam chceli byť — ale preto, že strach je hlasnejší ako túžba.
Vek: čísla, ktoré ľuďom zväzujú ruky
„Na toto som už stará.“
„Toto sa už v mojom veku nehodí.“
„Na dobré miesto ma po tridsiatke nevezmú.“
„Po štyridsiatke sa nevydáš.“
„Po päťdesiatke už život len dobiehaš.“
Takéto vety počúvame tak často, že ich mnohí berú ako fakt.
Vek sa mení na akýsi neviditeľný plot — stojíme pri ňom a namiesto toho, aby sme otvorili bránku, presviedčame sami seba, že plot nepreskočíme.
Vzhľad: tlak, ktorý často nemá žiadny reálny dôvod
„Aspoň sa nalíč. Bez toho predsa nejdeš nikam,“ hovorí mi mama pred každou spoločnou akciou.
„A prečo?“
„Lebo tak sa patrí.“
Ale komu sa patrí?
Komu tým pomáhame?
Je nám pohodlnejšie bez mejkapu? Áno.
Zutekal niekedy niekto len preto, že nie ste namaľovaná? Nie.
Tiež poznám kopec ľudí, ktorých šošovky bolia alebo dráždia, ale aj tak ich nosia — lebo stereotyp hovorí, že okuliare „pridávajú roky“ alebo pôsobia príliš učiteľsky.
A keď už ide o oblečenie – „šaty robia človeka“ síce poznáme všetci, ale predstava, že prvý dojem je jediný správny, je len ďalší malý mýtus, ktorý nás obmedzuje viac, než si pripúšťame.
Vzťahy? Kapitola sama o sebe
Rady typu:
„Neozývaj sa prvá!“
„Počkaj tri dni!“
„Nenechaj, nech si je tebou istý!“
„Rodina, kde žena zarába viac, nemôže fungovať!“
…sa tvária, akoby spadli z neba ako všeobecne platné pravdy. A pritom sú to len ďalšie nezmyselné pravidlá, ktoré niekto kedysi vyslovil — a ostatní ich nasledovali.
Najťažšie je prelomiť to, čo máme v hlave
Nie je jednoduché vymaniť sa zo zaužívaného myslenia.
Vyžaduje si to čas, prácu na sebe a najmä – ochotu vystúpiť z komfortnej zóny.
Ale dá sa to.
A hlavné posolstvo je jednoduché:
Nebojme sa zmien. Bojme sa toho, že zostaneme v živote, ktorý nás ubíja, len preto, že sme uverili starým schémam.
Skutočná hrôza nie je v tom, že sa rozhodneme žiť inak.
Skutočná hrôza je žiť podľa cudzích predstáv a trpieť pritom každý deň.































