Poznáte ten pocit? Kolegyňa v práci vám už tretíkrát tento mesiac presunula svoju úlohu, váš partner znova nedodržal sľub, že s vami strávi spoločný večer, a namiesto toho ostal dlhšie v práci, alebo ste sa opäť raz nechali prehovoriť kamarátkou na stráženie detí, hoci ste mali v pláne oddychovať pri masáži. Ak tieto scenáre poznáte, pravdepodobne patríte k ľuďom, ktorí majú problém so stanovením jasných osobných hraníc.
Schopnosť určiť si a udržať zdravé hranice je kľúčová, no zároveň náročná zručnosť, ktorú mnohí z nás zabudli. Ako sa ju teda naučiť alebo obnoviť?
Kedy sme to zabudli?
Možno vás prekvapí, že túto schopnosť sme kedysi všetci ovládali celkom prirodzene. Stačí sa pozrieť na malé deti – majú úplne jasno v tom, čo práve chcú a čo nie. Niekedy dokonca jednu vec v istý moment nadšene prijímajú a o chvíľu neskôr ju vehementne odmietajú. Čo stojí za touto detskou spontánnosťou?
Každé dieťa prichádza na svet so zdravým, prirodzeným zmyslom pre svoj osobný priestor a hranice. Avšak tento osobný priestor sa čoskoro začne meniť, pretože už krátko po narodení doň začneme vstupovať – rodičia, súrodenci, učitelia, kamaráti, nadriadení či kolegovia. Postupne sa tak naše autentické vnímanie toho, čo je pre nás prijateľné, a čo už nie, narúša pod vplyvom spoločenských očakávaní.
Keď sa hranice začnú deformovať
Malé dieťa veľmi rýchlo pochopí, že jeho život závisí od rodičov, najmä matky. Aby si zabezpečilo ich priazeň, ochranu a lásku, začne „hrať hru“ spoločnosti. Začne sa snažiť vyhovieť, prispôsobiť, byť dobré a poslušné. Postupne tak začne zabúdať na svoj vlastný vnútorný hlas, ktorý mu jasne hovoril, čo je správne práve preňho.
Výsledkom býva často syndróm „dobrého dievčatka“ alebo „dobrého chlapca“. Taký človek si zvykne byť vždy nápomocný, ústretový a ochotný, pretože uverí, že práve takým správaním si získa lásku a uznanie od okolia. Naučí sa vnímať sebaobetovanie ako hodnotu, zatiaľ čo jasné vyjadrenie vlastných potrieb či odmietnutie prosieb ostatných považuje za prejav sebeckosti, ktorý si nezaslúži obdiv.
Prečo ignorovanie hraníc škodí?
Niekedy si uvedomíme, že s našimi osobnými hranicami niečo nie je v poriadku, až keď nás telo začne varovať. Žiaľ, príliš často to býva vo chvíľach, keď už je situácia kritická – prichádza zdravotný problém, psychické vyčerpanie či syndróm vyhorenia.
Je dôležité pochopiť, že naše podvedomie sa nám celý život snaží ukázať, aký potenciál v sebe máme a ako je dôležité tento potenciál chrániť. Ak nevieme svoje hranice jasne definovať a udržať, život nám do cesty posiela ľudí alebo situácie, ktoré do nášho priestoru vstupujú až príliš intenzívne. Ide o bolestivý, no užitočný spôsob, akým nás život upozorňuje na naše slabé miesto.
Ignorovanie týchto signálov potom často vedie k tomu, že stres, frustrácia a pocity bezmocnosti začnú prenikať do nášho fyzického tela v podobe chorôb, bolestí a chronických problémov. Narušené hranice tak nie sú len psychickou záležitosťou, ale môžu sa stať reálnym zdravotným problémom.
Ako z toho von?
Prvý krok je uvedomenie si samotného faktu, že máte právo stanoviť hranice. Je to váš základný nárok a prejav sebazáchovy a sebaúcty. Neznamená to byť sebecký – ide o nevyhnutnú starostlivosť o vlastné duševné a fyzické zdravie.
Naučte sa počúvať svoje telo. Keď niečo spravíte proti svojmu vnútornému presvedčeniu, vaše telo vám dá jasne najavo, že niečo nie je v poriadku. Možno cítite napätie, tlak v žalúdku, zviera sa vám hrdlo alebo máte pocit úzkosti. Tieto signály by ste nikdy nemali prehliadať.
Návrat k prirodzenosti – poučenie od detí
V terapeutickej praxi často používam metódy, ktoré pomáhajú klientom vrátiť sa do ich detských rokov, kedy jasné vyjadrovanie vlastných potrieb a odmietanie nevhodných požiadaviek bolo úplne prirodzené. Cieľom je opäť nájsť a uvedomiť si svoje pravé hranice a naučiť sa ich aj chrániť.
Klienti sa učia, ako tieto hranice postupne zmeniť z tvrdých a rigidných na flexibilné a prispôsobivé, aby mohli svoj život žiť s ľahkosťou, harmóniou a sebaúctou. Hranice sa tak stávajú nie bariérou, ale priestorom, v ktorom sa môžu slobodne a autenticky pohybovať.
Nastavenie osobných hraníc nie je jednorazovou úlohou, ale celoživotným procesom. Naučte sa s nimi pracovať ako s tanečným partnerom, s rešpektom k sebe aj k okoliu. Vaša myseľ aj telo vám za to poďakujú.
