Žena
Články
Magazín
Milovať sa takí, akí ste? Vedci varujú, že môže ísť o slepú uličku

Milovať sa takí, akí ste? Vedci varujú, že môže ísť o slepú uličku

reklama:

Sebaláska je základom duševného zdravia, no nie vždy je to pravda Foto: depositphotos.com

V posledných rokoch sa zo všetkých strán ozýva rovnaké odporúčanie: Majte sa radi presne takí, akí ste. Prijmite sa aj so všetkými slabosťami a nedostatkami. Motivátori, psychologické profily na sociálnych sieťach aj rôzni „guruovia“ opakujú, že bezpodmienečná láska k sebe je základom duševného zdravia. No hoci to znie príjemne a povzbudivo, časť odborníkov upozorňuje, že tento trend môže byť dvojsečná zbraň.

Jeden z najvýraznejších kritikov je profesor Michael Puett z Harvardskej univerzity, ktorý sa dlhodobo venuje čínskej filozofii, antropológii a tomu, ako staroveké učenia preniesť do moderného života. Podľa neho môže slepé presvedčenie, že sa máme milovať presne takí, akí sme – vrátane všetkých slabostí – viesť skôr k stagnácii než k osobnému rastu.

„Nie sme pevne dané bytosti,“ tvrdí Puett

Puett vysvetľuje, že západná kultúra už dlho pracuje s predstavou, že človek má niekde hlboko v sebe svoje „pravé ja“, ktoré má objaviť a následne žiť čo najautentickejšie. Autenticita sa teda chápe ako cieľ.

Podľa neho však tento koncept stojí na mylnej predstave, že naša osobnosť je pevná, stabilná a jasne definovaná. Skutočnosť je však iná: ľudia sú podľa Puetta skôr nestále, meniace sa bytosti, ktoré sa často potácajú medzi rutinou, stereotypmi a vlastnými náladami.

Ako vznikajú „koľaje“, ktoré nás brzdia

Puett pripomína, že už od detstva si v sebe vytvárame vzorce správania, podľa ktorých reagujeme na situácie – niekedy lepšie, inokedy horšie. Rokmi sa tieto vzorce upevňujú, až nakoniec začneme veriť, že sú prirodzenou súčasťou nášho „ja“.

A tu vzniká problém: keď si povieme „taký som a hotovo“, prestaneme skúšať nové prístupy, prestaneme na sebe pracovať a vlastne sa uzamkneme v starých zvykoch, ktoré nám často ubližujú.

Takéto mentálne nastavenie potom vedie k tomu, že namiesto rozvoja prijmeme svoje obmedzenia ako niečo nemenné. Puett upozorňuje, že týmto spôsobom človek často ani nezistí, kým by mohol byť, keby so svojím správaním aktívne pracoval.

Čínska filozofia učí, že zmena je základom života

Kým západný svet hovorí o autenticite, čínske učenia – najmä Konfuciove – zdôrazňujú neustálu prácu na sebe. Podľa nich by sme mali robiť malé, ale cielene zvolené kroky, ktoré postupne narúšajú naše stereotypy.

Konfucius veril, že človek sa stáva lepším nie premýšľaním o sebe, ale praktickou zmenou svojho správania. Zmena začína všednými detailmi: tónom hlasu, spôsobom, akým komunikujeme s inými, alebo tým, ako sa usmievame.

Puett odporúča:
„Vyskúšajte povedať bežnú vetu iným tónom. Pozrite sa na ľudí o trochu iným spôsobom. Malé zmeny odhalia, akí sme prispôsobiví a ako málo je v nás naozaj pevne dané.“

Drobná zmena nestačí, tvrdí Puett

Zaujímavé je, že hoci mnoho západných koučov odporúča meniť svoj život „po malých krôčikoch“, Puett to považuje za ďalší omyl. Tvrdí, že tieto drobnosti často ostanú len na povrchu a nevedú k hĺbkovej transformácii.

Čínska tradícia smeruje skôr k postupnému prestavaniu celého vzorca, nie k jednorazovým „mikrozmenám“. Nie cieľom je byť „lepší“, ale iný – postupne, no zásadne.

Ak človek dokáže spochybniť svoju predstavu o tom, kým je, začne prirodzene meniť aj svoje dlhoročné návyky. A práve to je podľa Puetta cesta k osobnému rastu.

Najväčšia chyba? Domnievať sa, že už ste hotová verzia seba

Ak si človek bezvýhradne stojí za tým, že je „taký, aký je“, môže to znamenať, že sa v skutočnosti uzatvára pred možnosťou zmeny. Bez ohľadu na to, ako populárne je dnes sebaprijatie, Puett pripomína, že sebaprijatie nie je totiž čo rezignácia.

Môžeme sa mať radi, ale zároveň si priznať, že niektoré naše reakcie, zlozvyky či emócie sú len výsledkom starých mechanizmov – nie nášho skutočného potenciálu.