Už nikdy sa nesmiem pridať ku kolegom, keď držia akýkoľvek detox, a nesmiem sa púšťať do žiadnej diéty,“
začína svoje rozprávanie Anna Mrázová, ktorá sa po štyroch epizódach mentálnej anorexie nečakane stretla s ďalšou poruchou. Tentoraz sa u nej rozvinula posadnutosť sústreďovať sa výlučne na čistotu a zloženie svojho jedálneho lístka – takzvaná ortorexia. Samotný názov pochádza z gréckych slov „orthos“ (správny) a „orexis“ (chuť).
Ortorexia sa považuje za chorobnú posadnutosť zdravým stravovaním a životným štýlom, pričom ju prvýkrát popísal Steven Bratman ešte v roku 1997. Bratman bol sám nadšencom zdravých potravín a v americkom štáte Colorado viedol komunitu s orientáciou na zdravý životný štýl. Postupne si však na jej členoch – a dokonca aj na sebe samom – začal všímať varovné signály, ktoré sa negatívne prejavovali na kvalite života. Komunitu neskôr rozpustil, problém bližšie preskúmal a predstavil ho odbornej i laickej verejnosti.
V tichosti sa začína celkom nevinne
Mnohí ľudia považujú zdravú stravu a adekvátny pohyb za nevyhnutný základ dlhodobého zdravia. Ortorexia však prichádza postupne. Spočiatku môže ísť naozaj o racionálny prístup: človek sa snaží dodržiavať vyvážené jedlo, vyhýba sa polotovarom a chce jesť kvalitné potraviny s transparentným pôvodom. Problém nastáva, keď sa z tohto rozumného prístupu stáva posadnutosť a neustále sledovanie zloženia či kalórií preberie kontrolu nad bežným životom.
Podobne to opisuje aj samotná Anna Mrázová. Po poslednej epizóde mentálnej anorexie nadobudla pocit, že je v dobrej kondícii. Znovu sa vrátila k milovanému tancu, dokonca objavila pole dance a závesnú akrobaciu. Vďaka intenzívnemu tréningu začala chudnúť, ale tentokrát v dôsledku cvičenia, nie hladovania. Tento rozdiel si spočiatku pochvaľovala, chcela si udržať vypracované telo a zamýšľala sa nad jedlom z hľadiska jeho prínosu a nutričnej hodnoty. Postupne ju však začala pohlcovať až prehnaná pozornosť venovaná výberu surovín, kontrole etikiet a gramu potravín.
Psychologička Aneta Rychová vysvetľuje, že práve toto nápadne pripomína proces vzniku ortorexie: „Najprv si človek všíma nezdravé potraviny, následne však prestane dôverovať aj tým, ktoré pôsobia zdravo, až sa dostáva do absolútneho extrému. Objavuje sa panický strach z toho, že zje niečo ,nečisté‘ či ,príliš kalorické‘. Pacienti sa vyhýbajú reštauráciám a spoločenským akciám, pretože nemajú možnosť presne určiť, čo sa v jedle nachádza.“
„Už neverím ani kuchárom v reštaurácii“
Anna vypadla zo sociálnych aktivít a zistila, že väčšinu dňa trávi premýšľaním nad tým, či je všetko podľa jej prísnych štandardov zdravia. „Nedokázala som s priateľom zájsť na raňajky do hotela, lebo som sa bála, či tam budem mať niečo ,dovolené‘. Pri návšteve rautov alebo divadelných predstavení som namiesto zábavy kalkulovala, či si môžem dať chlebíček s vlašským šalátom,“ priznáva. Postupne sa vytrácali aj bežné jedlá s rodinou a priateľmi, lebo v reštauráciách sa nedalo presne zistiť, aké suroviny kuchári použili.
Až pri návšteve gynekológa si uvedomila, že sa ocitla v podobnej špirále ako počas anorexie. Kombinácia prísneho jedálnička a nedôvery k akémukoľvek jedlu, pri ktorom nepoznala presný pôvod surovín, ju priviedla opäť k nebezpečne nízkej hmotnosti a vynechala jej menštruácia. „Spolu s mojou najlepšou kamarátkou ma ,prebrali‘ z tohto omylu. Keď ma pri každom prechladnutí takmer viezli na JIS, vedela som, že je zle,“ dodáva Anna.
Prečo k tomu dochádza?
„Tak ako pri iných poruchách príjmu potravy, aj pri ortorexii môže byť príčinou viacero faktorov – biologických, psychologických a sociologických,“ spresňuje Marie Novotná z Centra Anabell, ktoré sa zaoberá podporou ľudí s poruchami príjmu potravy. Psychologička Aneta Rychová vysvetľuje, že presná príčina ortorexie nie je doposiaľ odborne zadefinovaná. Aj tak však zohráva veľkú úlohu osobnostné nastavenie človeka:
-
perfekcionistické sklony,
-
úzkostná alebo obsedantne-kompulzívna povaha,
-
predchádzajúce skúsenosti s poruchami príjmu potravy alebo obezitou,
-
práca súvisiaca so zdravou stravou či s tlakom na atraktívny vzhľad.
Ďalej môže zohrávať rolu aj strach z choroby či smrti a mylná predstava, že absolútne zdravý jedálniček zaručí stopercetnú ochranu pred akýmkoľvek ochorením. Svoje môže zohrať aj kultúrny tlak na dokonalý vzhľad, ktorý sa v modernej spoločnosti často propaguje.
Existuje cesta von
Anna Mrázová si uvedomila, že sa u nej opäť objavila porucha príjmu potravy, hoci v inej podobe než predtým. Kým pri anorexii vyhľadala odbornú pomoc, v prípade ortorexie sa nakoniec dokázala spoľahnúť na vlastné skúsenosti z predchádzajúcich liečení. „Zamyslela som sa, čo je v mojom živote naozaj dôležité. Od základu som ho prekopala, stanovila som si nové priority a uvedomila som si, že moja náchylnosť k podobným poruchám je trvalá. Preto viem, že pre mňa osobne neprichádza do úvahy žiadna ďalšia diéta alebo detoxy s kolegami – vždy by som všetko dotiahla do extrému.“
Nie každý má však dostatok sebareflexie či skúseností, aby podobnú poruchu rozpoznal a riešil ju vlastnými silami. Hoci ortorexia zatiaľ nie je formálne uznaná ako samostatná psychiatrická diagnóza, určite sa netreba báť vyhľadať pomoc či už u psychiatra, psychológa, alebo obvodného lekára.
Zástupcovia poradní však upozorňujú na jednu kľúčovú vec: prvým krokom je uvedomiť si, že máte problém alebo že ho má váš blízky. Bez ochoty dotyčného človeka riešiť svoje ťažkosti je akákoľvek pomoc menej efektívna. Ak však existuje odhodlanie a spolupráca, vďaka lekárom a terapeutom sa dá podniknúť konkrétny plán, ako sa postupne vymaniť z takejto obmedzujúcej posadnutosti.
Zhrnutie na záver:
Ortorexia je posadnutosť, ktorá sa môže spočiatku tváriť ako nevinná snaha o zdravšie stravovanie. Postupne však preberá kontrolu nad spoločenským životom, medziľudskými vzťahmi a psychikou. Rovnako ako pri iných poruchách príjmu potravy aj tu platí, že riešením môže byť odborná a terapeutická pomoc, často doplnená podporou zo strany rodiny či priateľov. Príbeh Anny Mrázovej je pripomienkou, že hranica medzi zdravým životným štýlom a nebezpečnou posadnutosťou môže byť veľmi tenká.
