Sociálne siete: inšpirácia či bojové pole?
Facebook, Instagram, TikTok a podobné platformy dokážu byť bezodným zdrojom nápadov, miestom na sebavyjadrenie aj zápisníkom životných skúseností. Zároveň sa však stávajú arénou, v ktorej ženy bojujú proti ženám – často s drvivou krutosťou, akú by ste pri osobnom stretnutí len ťažko predpokladali. Anonymita obrazovky im totiž dodáva falošný pocit nedotknuteľnosti; emócie, ktoré v offline svete dusia, z razu môžu ventilovať bez rizika okamžitej konfrontácie.
Masky anonymity: prečo sa správa slušnosť vytráca
Kým naživo by ste od agresívnych komentátoriek možno počuli maximálne pasívno-agresívnu poznámku, na internete padajú zábrany. Klik – a urážka je vonku. Nikto ich pri tom nevidí červenať sa či zápasiť s pocitom trápnosti. A hoci sa kyberagresie dopúšťajú aj muži, nenávistné výpady žien prekvapia častejšie, pretože tradičný kultúrny stereotyp od nich očakáva empatiu a súdržnosť.
Blogerka Petra Vančurová na vlastnej koži zistila, ako útoky sprostredkované klávesnicou miznú, len čo agresorku stretne z očí do očí:
„V obchodnom centre som náhodou natrafila na ženu, ktorá na internete všetkých systematicky zhadzovala. Keď som ju vyzvala, aby mi to povedala do tváre, spanikárila, sčervenela a takmer sa zosypala. Napokon sa ospravedlnila – no hneď ako sme sa s fotkou objavili na jej profile, bola z nej opäť hrdinka.“
Internet ako ventil nevyjadreného hnevu
Psychológ a psychoterapeut Boris Štepanovič vysvetľuje, že od dievčat sa už v detstve očakáva poslušnosť a mierumilovnosť. Prirodzená agresivita či hnev sa preto potláčajú hlbšie než u chlapcov. Internet potom ponúka ideálne kulisy na „beztrestné“ vybitie potlačených emócií. Žiaľ, z občasnej jedovatej poznámky sa môže vyvinúť systematická kyberšikana, ktorá obeti ničí reputáciu aj psychické zdravie.
Knock-out cez klávesnicu: príbeh Elišky
Eliška sa po materskej dovolenke vrátila do marketingového tímu úspešnej firmy, ktorý medzitým pozostával výhradne zo žien. Prvých šesť mesiacov išlo všetko hladko – až do firemného vianočného večierka. Po novom roku zistila, že klient, s ktorým chcela rozbehnúť projekt, bol zrazu „neprípustný“. SMS-ky a e-maily s podivnými obvineniami sa rozbehli ako lavína a „spokojní“ partneri sa začali uisťovať, či s ňou môžu ďalej spolupracovať.
O dva roky neskôr sa dozvedela pravdu: intrigy rozpútala kolegyňa, ktorej prekážalo, že Eliška – aj po štvorročnej pauze – znovu podávala špičkový výkon. Nenápadná drobná blondínka v kancelárii pôsobila priateľsky, no z bezpečia anonymného e-mailu zosnovala kampaň, ktorá Elišku nakoniec vyhnala z práce.
„Ženy si často navzájom závidia postavu, úspech či dokonca farbu vlasov,“ hodnotí späť Eliška. „Naživo sa pretvarujeme, lebo spoločnosť od nás čaká úsmev a hodinu jogovej rovnováhy. Online sa však z niektorých po pár dúškoch vína stáva nemilosrdný sudca.“
Schovaná za nickom: psychológia kyberagresorky
Štepanovič upozorňuje, že v digitálnom prostredí nehrá rolu fyzická sila ani vek. Útočníkom môže byť staršia sestra, tínedžerka či susedka z oproti. Anonymita znižuje mieru sebareflexie, agresorka necíti empatiu a získava ilúziu moci. Táto dynamika je o to desivejšia, že obeti sa pred ňou nedá uniknúť – notifikácie ju sprevádzajú vo vrecku 24 hodín denne.
Teror rozšírený po celom webe: skúsenosť Petralovelyhair
Keď Petra v roku 2014 vyhrala titul „Blogerka roka“ v kategórii beauty, spustila sa lavína. Objavil sa anonymný web, ktorý ju vysmieval a zveľaďoval vykonštruované historky. Pridali sa diskusné fóra, falošné profily a napokon e-maily zasielané firmám, s ktorými spolupracovala. Petra prípad riešila s políciou, no legislatíva kyberšikanu často nedokáže uchopiť jednoznačne. „Niet zákona, ktorý by jasne chránil ľudí pred digitálnym prenasledovaním. A pritom ide o skutky s ničivým dopadom na život,“ varuje blogerka.
Medzi nami ženami: keď sa empatia mení na kritiku
Stačí otvoriť profil populárnej influencerky a v komentároch nájdete:
Útočníčky často vystupujú buď pod bežným profilom s fotkami psa, alebo z čerstvo založeného anonymného účtu bez príspevkov. Pri profiloch mamičiek tvoria sledovateľky takmer 97 % publika – preto aj drvivú väčšinu hejtov píšu ženy. Paradox? Skôr odraz kultúrneho tlaku dokonalosti, v ktorom sa navzájom porovnávame namiesto toho, aby sme sa podporovali.
S hejtrami treba rátať: príbeh Terezy
Tereza dostala po pôrode syna profesionálny fotoaparát a začala na Instagrame zdielať úprimné momentky materstva. Dnes ju sleduje približne 10 000 ľudí. Väčšina komentárov je podporná, no občas sa objaví aj výstrel:
„Tvoje fňukanie sa nedá počúvať, syn je škaredý po otcovi a hlúpy po tebe.“
Najšokujúcejšie správy paradoxne prichádzali od ľudí bez detí alebo od tínedžeriek, ktoré sa s vulgárnou istotou vyjadrovali k vráskam ženy o 20 rokov staršej. „Nerozumiem, prečo, keď sa niekomu nepáči môj obsah, jednoducho nescrolluje ďalej,“ hovorí Tereza. Od internetu však neuteká – pozitívna komunita prevažuje nad tou toxickou.
Ako ustáť šikanu na internete: 6 konkrétnych krokov
-
Blokujte
Neotáľajte s blokovaním agresora. Väčšina sociálnych sietí dokáže zablokovať aj ďalšie účty vytvorené z tej istej e-mailovej adresy.
-
Strážte si súkromie
Citlivé informácie, adresu či intímne detaily svojho života zverejňujte uvážene a len ľuďom, ktorým dôverujete.
-
Zverte sa spoľahlivému človeku
Porozprávajte sa s priateľom, partnerom či kolegom. Podpora blízkych pomáha znížiť psychický tlak.
-
Zbierajte dôkazy
Ukladajte si screenshoty správ, časové pečiatky, e-maily – všetko, čo môže byť neskôr použité pri vyšetrovaní.
-
Vyhľadajte odborníka
Ak útoky zasahujú do vášho psychického zdravia, neváhajte osloviť psychológa. Terapia nie je prejav slabosti, ale zodpovednosti voči sebe.
-
Kontaktujte políciu
Kyberšikana môže napĺňať skutkovú podstatu priestupku či trestného činu (napr. nebezpečné prenasledovanie, ohováranie). Ak cítite ohrozenie, urobte oficiálny krok.
Záver
Digitálne prostredie síce na prvý pohľad vyzerá nehmotne, no jeho následky sú reálne: narušené vzťahy, strata práce, psychické zranenia. Anonymita môže z niektorých žien vytiahnuť latentný hnev, ktorý by si naživo nedovolili prejaviť. Riešenie? Kombinácia prevencie, osobných hraníc, podpory okolia a jasnej legislatívy. A možno aj obyčajná ženská spolupatričnosť, ktorá pripomenie, že pod obrazovkami sedíme ľudia – so skutočnými pocitmi a krehkými príbehmi.
