- Žena
- Články
- Zdravie
- Myslím si, že som mŕtvy! Záhadný a desivý Cotardov syndróm je jednou z najzložitejších duševných porúch
Myslím si, že som mŕtvy! Záhadný a desivý Cotardov syndróm je jednou z najzložitejších duševných porúch
reklama:
Predstavte si, že sa ráno zobudíte s pocitom, že ste vlastne neživý. Nie preto, že by ste boli unavený alebo melancholický, ale preto, že ste skalopevne presvedčený, že vaše telo je mŕtve alebo sa rozkladá. Práve to zažívajú ľudia postihnutí Cotardovým syndrómom – psychickou poruchou, ktorá je extrémne vzácna, no o to viac znepokojujúca.
Tento jav je známy aj ako syndróm chodiacej mŕtvoly. Názov napovedá všetko – pacient verí, že už neexistuje, že jeho orgány vymizli, alebo že premenil svoju ľudskú podobu na niečo, čo sa vymyká bežnému chápaniu. Ako tento syndróm vzniká, aké má prejavy a čo môže človeku s takýmto presvedčením vlastne pomôcť?
Pôvod a príčiny tohto zriedkavého stavu
Cotardov syndróm bol pomenovaný podľa francúzskeho psychiatra Julesa Cotarda, ktorý tento zvláštny psychický stav popísal už koncom 19. storočia. Aj keď sa vyskytuje mimoriadne zriedkavo, prípady sa objavujú dodnes a odborníci sa pokúšajú odhaliť jeho mechanizmy.
Podľa výskumov ide často o následok zmenenej činnosti určitých mozgových oblastí, najmä tých, ktoré sa podieľajú na vnímaní emócií, identity a priestorovej orientácie. Napríklad poškodenia alebo abnormality vo frontálnych a temporálnych lalokoch môžu narušiť schopnosť človeka vnímať vlastné telo a skutočnosť ako takú.
Okrem toho sa Cotardov syndróm spája aj s vážnejšími neurologickými diagnózami, ako sú Alzheimerova a Parkinsonova choroba. Tieto ochorenia postupne narúšajú funkciu mozgu a niektoré symptómy sa môžu podobne prejaviť – človek sa cíti ako prázdna schránka alebo má dojem, že jeho telo už nie je jeho vlastné.
Často sa však tento syndróm spája s ťažkou formou klinickej depresie, kde myšlienky na smrť nadobudnú až bludný charakter. Niektorí odborníci tiež poukazujú na súvis s psychotickými epizódami pri schizofrénii, ktoré vedú k strate kontaktu s realitou.
Dôležitým rizikovým faktorom je aj sociálna izolácia a dlhodobý pocit osamelosti. Nedostatok kontaktu s inými ľuďmi a emocionálnej opory môže prehĺbiť depresívne stavy natoľko, že človek začne spochybňovať svoju existenciu.
Ako sa Cotardov syndróm prejavuje?
Jedným z najtypickejších príznakov je pevné presvedčenie, že človek je mŕtvy – či už fyzicky, duchovne alebo emocionálne. Pacient môže veriť, že jeho srdce už nebije, že nemá orgány, alebo že sa jeho telo rozkladá. Z tohto dôvodu často odmieta jesť, umývať sa či komunikovať.
Niektorí ľudia trpiaci týmto syndrómom tvrdia, že sa fyzicky menia – miznú im časti tela, nemajú pokožku alebo sú „priehľadní“. Hoci tieto predstavy nemajú reálny základ, pacient ich vníma ako skutočnosť. Dokonca môžu pociťovať bolesť alebo zmeny v chuti do jedla, hoci lekárske testy žiadne problémy nepotvrdzujú.
Ďalším výrazným znakom je strata identity. Človek má pocit, že už nie je tým, kým býval. Niektorí tvrdia, že sa premenili na ducha alebo inú bytosť bez ľudskej podstaty. Môže sa stať, že sa nespoznávajú v zrkadle alebo na fotografii, čo ešte viac prehlbuje ich odcudzenie.
Títo pacienti zvyknú prežívať emočnú prázdnotu – necítia smútok, radosť ani hnev. Ich vnútorný svet je akoby vyhasnutý. Spoločne s bludmi o smrti sa objavujú aj úzkosti a panické ataky – napríklad strach, že ich telo nefunguje, ako má, alebo že sa rozpadávajú zaživa.
Ako lekári tento syndróm diagnostikujú?
Diagnostika Cotardovho syndrómu je náročná a vyžaduje si tímovú spoluprácu psychiatrov aj neurológov. Prvým krokom je detailný rozhovor s pacientom, ktorý umožňuje zhodnotiť jeho vnímanie reality a presvedčenia o sebe samom.
Psychiater sa zameriava najmä na bludné predstavy o smrti, neexistencii a transformácii identity. Následne sa často využívajú aj zobrazovacie techniky, ako magnetická rezonancia (MRI) alebo CT mozgu, ktoré môžu odhaliť organické zmeny spojené s týmto stavom.
Cieľom diagnostiky je vylúčiť iné psychické poruchy alebo neurologické ochorenia, ktoré by mohli spôsobovať podobné prejavy – napríklad ťažké depresie, demenciu či schizofréniu.
Aká je liečba a existuje vôbec nádej na zlepšenie?
Dobrou správou je, že napriek vážnosti tohto syndrómu existujú možnosti liečby, ktoré môžu pacientovi výrazne pomôcť. Terapia si však vyžaduje komplexný a individuálny prístup.
V prípadoch, kde dominuje depresia, sa podávajú antidepresíva – napríklad fluoxetín, sertralín či venlafaxín, ktoré pomáhajú stabilizovať náladu a znižujú intenzitu negatívneho myslenia. Pri silnejších psychotických symptómoch, ako sú bludy alebo halucinácie, sa využívajú antipsychotiká, ako olanzapín, risperidón alebo aripiprazol.
Veľmi účinná býva kognitívno-behaviorálna terapia (KBT), ktorá pacienta učí rozpoznávať a meniť skreslené myšlienkové vzorce. Cieľom je pomaly vybudovať realistickejší obraz o sebe samom a o svete.
Dôležitou súčasťou je aj podporná psychoterapia, kde pacient cíti emocionálnu oporu – či už od odborníka, alebo rodinných príslušníkov. Pocit, že nie je na svoje trápenie sám, je pri Cotardovom syndróme kľúčový.
V najvážnejších prípadoch, keď je pacient ohrozený na živote – napríklad odmieta jedlo alebo má sklony k sebapoškodzovaniu –, môže byť nevyhnutná hospitalizácia. V bezpečnom prostredí pod dohľadom lekárov je možné jeho stav stabilizovať a nastaviť vhodnú liečbu.
Záver
Cotardov syndróm síce patrí medzi najzriedkavejšie psychické poruchy, no o to dôležitejšie je o ňom hovoriť. Pre postihnutého totiž znamená stratu vlastnej identity, rozklad vnímania reality a hlboké utrpenie. Vďaka modernej psychiatrii však existujú spôsoby, ako týmto ľuďom pomôcť znova nájsť samých seba a začať veriť, že sú skutočne nažive.
reklama:
Najčítanejšie za 24 hodín
Odporúčané
