Liečivé likéry a vína predstavujú už stáročia dôležitú súčasť ľudového lekárstva. Začínali sa objavovať v časoch Hippokrata, ktorý vytváral rôzne alkoholové elixíry, a pokračovali vývojom až po dnešnú dobu, kedy ľudia poznajú Jägermeister či iné známe „medicinálne“ nápoje. Vďaka bylinkám, koreniu či ovocným zložkám sa tieto alkoholické dobroty tešili (a stále tešia) veľkej obľube nielen pre svoju chuť, ale aj pre pozitívne účinky na zdravie.
Osobná spomienka na „železité víno“
Keď som bola malá, trpela som chudokrvnosťou a mama mi zvykla kupovať v bežných potravinách takzvané železité víno. Bolo síce nepríjemné na chuť, ale pomohlo posilniť moje červené krvinky, ktoré sa očividne potešili dodávke železa. Dnes už toto železité víno na pultoch obchodov len tak ľahko nenájdete, no stále existuje množstvo iných liečivých vín či likérov, ktoré môžu človeku prospieť.
Bylinky ponorené do alkoholu ako starobylý základ liečiv
O liečivých (alebo takzvaných medicinálnych) likéroch a vínach sa často hovorí, že sú priamymi pokračovateľmi bylinného liečiteľstva, ktoré sa rozvíjalo už v dávnych dobách. Ľudia si totiž veľmi skoro uvedomili, že ponorením rastlín do alkoholu nielen predĺžia trvanlivosť účinných látok, ale zároveň zvýraznia ich terapeutickú silu. Alkohol tak funguje ako spoľahlivý extraktor bylinných esencií a zároveň slúži ako výborný konzervant.
Od starovekého Egypta po Rím
Historici odhadujú, že ľudia sa s liečivými účinkami alkoholu začali zoznamovať už pred 10 000 rokmi. Podľa archeologických nálezov napríklad v starovekom Egypte ukladali do hrobiek faraónov nádoby so zvyškami vín obohatených o rôzne byliny a koreniny. Víno s prímesou korenia a liečivých bylín sa udomácnilo aj v kultúrach starovekého Grécka a Ríma.
Samotný Hippokrates, považovaný za otca medicíny, dokonca vyrábal lieky na báze alkoholu. Ten podľa neho slúžil nielen na lepšie uchovanie rastlinných zložiek, ale zároveň zrýchľoval ich vstrebávanie. Hippokrates zostavil napríklad slávny likér s obsahom paliny, ktorú ordinoval pri pôrodných bolestiach, reumatizme či žltačke. V prvom storočí nášho letopočtu Plínius Starší vychvaľoval absint ako elixír mladosti a prípravok na posilnenie dýchacieho systému.
Takzvané hippokratovské víno sa následne rozšírilo aj v stredovekej Európe a ďalej sa upravovalo podľa regionálnych potrieb a chutí. Bez paliny by sa nezaobišla „lekárnička“ Napoleonových vojakov, v Anglicku vzniklo aj pivo s palinou. Samotné slovo „absint“ pochádza pravdepodobne z gréckeho výrazu „apsinthion“, teda pomenovania pre palinu. Spočiatku takto nazývali takmer každý alkohol obsahujúci palinu, ale až oveľa neskôr sa z absintu stal nápoj v podobe, v akej ho poznáme dnes.
Bylinné likéry a vína boli v minulosti tiež jednou z foriem „bezpečného“ nápoja – v časoch, keď často bola voda znečistená, sa ľudia radšej spoľahli na alkoholový mok plný byliniek. Slabší organizmus chorého bol tak chránený nielen prírodnými zložkami, ale aj vysokým obsahom alkoholu, ktorý mohol zabíjať baktérie.
Aj liek môže uškodiť, ak sa to s ním preháňa
Samozrejme, už pomerne skoro sa prišlo na to, že nadmerné pitie alkoholu môže mať veľmi negatívne následky. V 13. storočí anglický filozof a prírodovedec Roger Bacon opisoval víno ako prostriedok, ktorý „sa stará o žalúdok, napomáha tráveniu a chráni telo pred úpadkom“, no zároveň varoval, že „ak ho je príliš, môže naopak narobiť veľkú škodu“.
S plynúcimi storočiami ľudia začali do alkoholu pridávať stále viac bylín, kôr a sušených rastlinných výťažkov. Jeden z obľúbených príkladov bol napríklad jalovec v gine, ktorý sa používal hlavne pri horúčkach a tropických ochoreniach, na ktoré európski kolonizátori narážali v vzdialených častiach sveta.
Po návrate domov do Európy si privezení dobrodruhovia a kolonizátori prinášali nové recepty a vedomosti. Z Južnej Ameriky sa napríklad rozšírilo používanie chinovníkovej kôry na liečbu malárie. Španieli začali nadrvenú horkú kôru pridávať do vína, vďaka čomu sa jej účinok proti malárii, ale aj jej charakteristická trpkastá chuť ešte viac zvýraznili.
Keď Európu zasiahol mor, ľudia si pálili palinu priamo v príbytkoch, aby vzduch dezinfikovali, a popíjali po domácky vyrobené likéry s palinou, čím sa snažili vystavať bariéru voči smrteľnej nákaze. Na prelome 18. a 19. storočia sa naplno preslávil aj moderný absint, ktorý sa spája s menom francúzskeho lekára Pierra Ordinairea.
Pôvod absintu a jeho rozšírenie
Podľa legendy Ordinaire ušiel do Švajčiarska, kde usilovne pracoval na novom liečivom elixíre, do ktorého zamiešal najmä obľúbenú palinu. Výsledkom mala byť chutnejšia verzia tejto horkej bylinky pre pacientov, ktorí by inak palinu odmietali. Nakoniec vytvoril receptúru s maceráciou pätnástich bylinných zložiek v hroznovom destiláte. Okrem paliny medzi ne zaradil aníz, fenikel, yzop, koriander, petržlen, harmanček, dokonca špenát a ďalšie rastlinné výťažky.
Ordinaireov recept odkázal dvom sestrám Henriodovým, ktoré začali pripravovať malé dávky tohto nápoja a predávať ho ako „Absinthe Dr. Ordinaire“. Popularitu rýchlo zvýšili aj francúzski vojenskí lekári, ktorí ho podávali vojakom v Alžírsku na prevenciu horúčok, malárie či úplavice, teda chorôb spojených s nehostinnými severoafrickými podmienkami.
Rozkvet medicinálnych likérov v Európe
Takzvané „liečivé“ likéry a vína však postupne prekročili hranice lekární a stali sa obľúbeným artiklom aj v bežnom užívaní. Rozrastala sa ich ponuka a objavovali sa nové značky. Jedným z najslávnejších je francúzsky Chartreuse, ktorý začali pripravovať kartuziánski mnísi na podklade starobylej receptúry maršala Françoisa-Annibala d’Estréesa. Tento nápoj s obsahom 55 % alkoholu obsahuje 130 bylinných, rastlinných a kvetových zložiek, z ktorých mnohé majú podľa starých záznamov ozdravné vlastnosti.
V Česku (vtedy súčasťou rakúsko-uhorskej monarchie) zas vznikla legendárna Becherovka, ktorej otcom bol obchodník s korením a koloniálnym tovarom Josef Vitus Becher. Jeho dlhoročná snaha o vývoj žalúdočného likéru, vychádzajúca z receptu, ktorý mu zanechal anglický lekár Christian Frobrig, priniesla ovocie v roku 1807. Tento bylinný likér, spočiatku predávaný ako žalúdočné kvapky pod názvom English Bitter, mal pomáhať najmä pri zažívacích ťažkostiach. Ľudia však verili, že zmierňuje aj choleru či morskú chorobu.
Syn nemeckého výrobcu octu Curt Mast sa zasa preslávil vytvorením receptúry, ktorá po niekoľkých pokusoch v roku 1934 uzrela svetlo sveta pod menom Jägermeister. V jeho zložení sa spája 56 bylín, kvetov, koreňov a ovocných zložiek, pričom nápoj má 35 % alkoholu. Pôvodne sa odporúčal po jedle, aby podporil trávenie a upokojil žalúdok, no onedlho ľudia zistili, že má aj mnohé ďalšie priaznivé účinky.
Lekárske portály, ako je napríklad WebMD, upozorňujú, že mierne pitie alkoholu, kam spadá aj likér typu Jägermeister, môže znižovať riziko mŕtvice a kardiovaskulárnych ochorení. Štúdie zdôrazňujú, že vďaka obsahu eugenolu môže tento nápoj pôsobiť protizápalovo a tak zmierňovať negatívne procesy spojené so zápalmi v tele.
Tajomstvo bylinných elixírov
Podľa bylinkárky a spisovateľky Dity Oškerovej sú „medicinálne likéry zázračnými nápojmi, v ktorých sa prepája liečivá sila prírody s umením kuchárskym a lekárskym“. Alkohol tu plní dvojitú funkciu: preniká do rastlinných buniek a vyťahuje z nich cenné látky, zatiaľ čo prepožičiava likéru a vínu výnimočnú chuť.
Tieto liečivé nápoje sú dodnes živým dôkazom toho, ako sa starobylé poznatky o sile bylín a korenín prelínajú s moderným prístupom k medicíne. Väčšina ľudí ich síce nesleduje pre ich farmaceutické vlastnosti, ale skôr pre kulinársky pôžitok, no historický kontext nám pripomína, že šlo o oveľa viac než len o obyčajné zahriatie či potešenie chuťových buniek.
Pre mnohých sú totiž bylinné likéry symbolom prepojenia našej tradície a prírodných zdrojov, ktoré dokážu pri správnom využití ponúknuť úľavu od rôznych ťažkostí. Dôležité je však pamätať na umiernenosť a správne dávkovanie. Ako uviedol Roger Bacon, aj víno môže byť liečivé, pokiaľ to s ním nepreženieme.
