Súrodenci sú ľudia, ktorí nám v živote zvyčajne zostávajú po boku najdlhšie. Napriek tomu sa o súrodeneckých vzťahoch nehovorí až tak často a len málokedy sa dôkladnejšie rozoberajú. Je pritom zaujímavé, že v detstve zdieľame so súrodencami nielen jednu rodinu, spoločné zážitky a každodenné radosti či starosti, ale dokonca aj približne polovicu génov. Popri podobnom vkuse nás preto často môže čakať aj podobný životný osud, prípadne rovnaké zdravotné ťažkosti, ktorým sa však dá spoločne čeliť a neraz sa im aj vyhnúť.
Súrodenecká pozícia a jej dôležitosť
Súrodenci majú veľkú výhodu v tom, že už v detstve si spoločne precvičujú rôzne formy sociálneho správania. Toto neformálne cvičenie je nenahraditeľné a čerpáme z neho po celý život. Najdôležitejšie však je, v akej pozícii sme sa ako súrodenci ocitli: či sme jedináčikovia, alebo sme sa narodili prví či druhí (alebo prípadne tretí a ďalej). Táto súrodenecká konštelácia významne formuje našu osobnosť a vplýva na to, kým sme v dospelosti, aké povolanie vykonávame, koho sme si vybrali za životného partnera a dokonca aj akým spôsobom vychovávame vlastné deti.
Zdôrazňuje sa napríklad fakt, že z prvých 23 astronautov, ktorí sa dostali do vesmíru, bolo až 21 buď prvorodených, alebo jedináčikov. To už samo osebe napovedá, aký silný vplyv môže mať poradie narodenia na náš život.
Zákon priemeru
Hoci sa téma súrodeneckých konštelácií skúma hlbšie iba posledných približne 25 rokov, už sa nazbieralo dosť dôkazov o tom, že prvorodení majú vo všeobecnosti silnejšiu motiváciu dosiahnuť úspech. Často zastávajú vedúce pozície, niekedy bývajú dosť kritickí a v mnohých prípadoch aj neurotickejší. Výskumy založené na desiatkach štúdií a tzv. „zákone priemeru“ poukazujú na to, že druhorodení môžu byť v určitých ohľadoch takmer protikladom prvorodených. Najmladší súrodenci zase bežne vynikajú schopnosťou vyjednávať a majú dobré obchodnícke vlohy.
Tréning na manželstvo
Americký terapeut Kevin Leman, ktorý sa venuje poradenstvu pre páry, sa pri prvom stretnutí s klientmi vždy pýta: „Aké je vaše poradie pri narodení?“ Zo skúseností totiž vie, že veľmi často sedí pred ním pár, kde sú obaja buď prvorodení, alebo jedináčikovia. Takéto spojenie býva pomerne výbušné, pretože ide o dvoch „baranov“, ktorí často ťažko hľadajú kompromisy. Podľa Lemana má takáto dvojica o niečo menšiu nádej na pokojné a harmonické manželstvo, ak s tým cielene nepracujú.
Tieto závery potvrdzuje aj výskum psychológa Waltera Tomana, ktorý skúmal tri tisícky rodín. Podľa neho je vzťah medzi partnermi lepší a trvácnejší, ak si svojím spôsobom pripomína ich prvotné rodinné modely – čiže ak sú kompatibilné s tým, na čo boli obaja zvyknutí pri vlastných súrodencoch. Prekvapujúco najlepšie sa k sebe hodia najmladší brat a najstaršia sestra (alebo naopak najmladšia sestra a najstarší brat). Zároveň ale platí, že manželstvo neprichádza len tak „zhora“ – vyžaduje si prácu, komunikáciu a vzájomný rešpekt. Aj keď je teda takáto súrodenecká kombinácia často o čosi jednoduchšia, stále platí, že nič nie je zaručené automaticky.
V čom sme si podobní
Z biologického hľadiska sú si najpodobnejší jednovaječné dvojčatá, ktoré zdieľajú celú svoju genetickú výbavu. Všetci ostatní súrodenci, rovnako ako rodičia a ich vlastné deti, zdieľajú zhruba polovicu génov. Pri pokrvných príbuzných II. stupňa (starí rodičia, tety, ujovia, vnúčatá) ide o štvrtinu spoločných génov a napríklad s bratrancami či sesternicami sa zhodujeme v jednej osmine.
Nestačí však vedieť len to, aké percento génov s niekým zdieľame. Dôležité je aj to, ktoré konkrétne gény sme zdedili. Jednotlivé gény majú v tele odlišné funkcie a pri mnohých vlastnostiach (povahových črtách či črtách vzhľadu) sa dokonca podieľa veľa génov naraz, pričom sa vzájomne ovplyvňujú. Situáciu skúmajú odborníci najmä na jednovaječných dvojčatách, a to vrátane rizika pre rôzne druhy ochorení.
Jednovaječné dvojčatá vznikajú delením jedného oplodneného vajíčka, a preto sú geneticky identické. Naopak, dvojvaječné dvojčatá pochádzajú z dvoch rôznych oplodnených vajíčok, takže navzájom zdieľajú len polovicu génov, podobne ako bežní súrodenci. Vo výskumoch sa porovnáva zhoda v rámci páru dvojčiat pri konkrétnej vlastnosti. Na základe toho možno určiť, do akej miery vlastnosť ovplyvňujú gény a do akej miery prostredie.
„Vo všeobecnosti platí, že čím väčšia zhoda sa nájde medzi jednovaječnými dvojčatami v porovnaní s dvojvaječnými, tým silnejší je vplyv génov. Psychologické štúdie napríklad potvrdili vysokú dedičnosť v otázke temperamentu,“ vysvetľuje MUDr. Monika Koudová.
Čo všetko ešte dedíme
Najnovšie psychologické výskumy ukazujú, že istá miera dedičnosti sa dá nájsť aj v tom, ako intenzívne emočne prežívame rôzne situácie. Genetika má vplyv na typ pamäti, schopnosť koncentrácie, otvorenosť voči okoliu či dokonca na to, či sme skôr introverti alebo extroverti. Tento fakt sa nevyhnutne odráža aj vo výbere životného partnera. Napríklad pri inteligencii hovoríme o pozitívnej selekcii – väčšinou si vyberáme partnera s podobnou alebo rovnakou úrovňou inteligencie. Naopak, v otázke temperamentu dochádza skôr k negatívnej selekcii – ak je niekto citlivý či úzkostný, obvykle hľadá sebaistého a stabilného partnera, ktorý mu poskytne pocit istoty.
Aktuálne prieskumy navyše naznačujú, že aj psychické poruchy (vrátane neuróz) môžu mať genetický základ, hoci sa niekedy zdalo, že za ne môžu výlučne vonkajšie vplyvy. Keď sa na nejakej vlastnosti alebo stave podieľajú zároveň genetické dispozície aj vplyvy prostredia, hovoríme o tzv. multifaktoriálnej dedičnosti. Takto sa prenášajú aj viaceré civilizačné ochorenia – vysoký krvný tlak, cukrovka, obezita, ale aj spomínané neurózy či iné psychické choroby. Ak sa takéto ochorenie v rodine objavilo, ešte to nemusí znamenať, že sa mu nevyhnutne nevyhnete. Skôr to upozorňuje na zvýšené riziko a na to, že vhodnou prevenciou a zdravým životným štýlom sa môžu negatívne dôsledky zmierniť alebo im úplne predísť.
Spoločne až navždy
Práve pre genetickú a emočnú podobnosť môžeme mať v osobe svojho súrodenca niekoho, s kým zostaneme v kontakte po celý život a na koho sa môžeme spoľahnúť aj v ťažkých chvíľach. Často totiž myslí podobne, ako myslíme my sami. Psychológ Tomáš Novák, autor knihy o súrodeneckých vzťahoch, zdôrazňuje, že puto medzi súrodencami môže byť najsilnejším, aké v živote máme, a môže nás sprevádzať až do vysokého veku. Niekedy sa však súrodenecké vzťahy môžu premeniť aj na ľahostajnosť a dotyční si môžu byť cudzí ako náhodní susedia, s ktorými sa sotva pozdravia vo výťahu.
Podľa mnohých odborníkov to býva ovplyvnené aj tým, v akom vekovom rozstupe sa súrodenci narodili. Ak sú si blízko vekom, v detstve sa síce môžu častejšie hádať či predbiehať, ale väčšinou si v dospelosti k sebe nájdu pevnejšiu cestu. Naopak, ak je medzi nimi päť a viac rokov, neraz sa stáva, že si nikdy nebudú takí blízki a budú skôr stáť každý vo vlastnej „životnej“ kategórii. To sú však skôr štatistiky a bežné pozorovania z praxe. V skutočnosti vždy záleží na tom, ako vzťahy v rodine budujeme – na komunikácii, empatii a ochote hľadať si k sebe cestu aj napriek prípadným nezhodám.
Rozdiely aj podobnosti medzi súrodencami teda môžu byť obrovské, ale sú to práve tie rozmanité väzby, ktoré formujú našu identitu a dávajú nám do života cenné skúsenosti. To, ako ich využijeme – či už na udržiavanie blízkych kontaktov, alebo na spoločné riešenie výziev a problémov –, je nakoniec vždy v našich rukách. Súrodenecké puto má potenciál byť celoživotnou oporou, stačí sa len naučiť ho pestovať a vážiť si ho.
Ak ho raz nadobudneme, môže sa ukázať ako najstabilnejšia istota, akú vo svojom okolí máme. A keďže si väčšinu detstva s najväčšou pravdepodobnosťou prejdeme ruka v ruke (alebo aj s menšími zápasmi a škriepkami), v dospelosti si môžeme povedať, že žiadne iné vzťahy nás nenaučili toľko o živote, tolerancii a schopnosti vcítiť sa do druhých. Súrodenci tak môžu byť nielen našimi prvými sparingpartnermi vo všetkom, čo s rodinou súvisí, ale aj priateľmi, ktorí nás dokážu pochopiť spôsobom, aký len málokto iný zvládne.
