Žena
Články
Magazín
Tvárite sa, že ste šťastní, no vnútri to tak necítite? Psychológ vysvetľuje, prečo si klameme sami seba a ako s tým prestať

Tvárite sa, že ste šťastní, no vnútri to tak necítite? Psychológ vysvetľuje, prečo si klameme sami seba a ako s tým prestať

reklama:

Keď si klameme, že je všetko v poriadku Foto: depositphotos.com

Klamať samých seba nie je nič výnimočné. Robíme to častejšie, než si chceme pripustiť – aby sme si ochránili vlastnú identitu, zachovali si dobrý obraz o sebe alebo sa vyhli nepríjemným pravdám. Sebaklam môže na prvý pohľad pôsobiť ako užitočný obranný mechanizmus, no z dlhodobého hľadiska nás môže pripraviť o spokojnosť, zdravé vzťahy aj vnútorný pokoj. Ako zistiť, že si klameme „do vlastného vrecka“, a prečo je dôležité prestať pred tým zatvárať oči?

Prečo si klameme sami seba častejšie, než si myslíme

Každý človek sa už niekedy ocitol v situácii, keď pred realitou radšej uhol pohľadom inam. Často ide o snahu zachovať si pozitívny obraz o sebe alebo o strach postaviť sa nepríjemnej pravde. Typickým príkladom je vzťah, v ktorom dlhodobo niečo nefunguje, no my sa presviedčame, že „je to len prechodné“ a že všetko je v poriadku – len aby sme sa vyhli konfliktu alebo bolestnému rozhodnutiu.

„Veľmi nás ovplyvňuje to, čo si o nás myslia ostatní. Neraz si klameme, aby sme zapadli do spoločnosti alebo splnili očakávania okolia. Vytvárame si ideálnu predstavu o tom, kým by sme chceli byť, a potom sa ju snažíme udržať aj za cenu seba-klamstva. Výsledkom je vnútorný rozpor medzi tým, kým naozaj sme, a tým, kým sa snažíme pôsobiť,“ vysvetľuje vzťahová terapeutka Jana Řehulková.

Podľa psychológa Shahrama Heshmata je sebaklam natoľko bežnou stratégiou, že si ho ľudia často ani neuvedomujú. Jednoducho sa stane súčasťou nášho každodenného fungovania.

Evolučný pôvod sebaklamu

Evolučný biológ Robert Trivers upozorňuje, že skresľovanie reality a klamanie samých seba môže mať hlboké biologické korene. V minulosti mohlo zvyšovať šance na prežitie – buď tým, že sme pôsobili presvedčivejšie pred ostatnými, alebo tým, že sme sa cítili istejšie v neistých situáciách.

Aj ľudia s pevnými morálnymi zásadami robia chyby. Podstatné však je, či sa z nich dokážeme poučiť. „Ak partnerovi klamete o svojich pocitoch alebo potrebách zo strachu pred jeho reakciou, v skutočnosti klamete aj sami seba. Potláčate vlastné emócie a tvárite sa, že ste stále spokojní, hoci vnútri nie ste. Bez úprimnosti k sebe samým sa len ťažko dá dosiahnuť zdravý vzťah a dlhodobá spokojnosť,“ dodáva Jana Řehulková.

Najčastejšie formy lží, ktoré si hovoríme

Sebaklam má mnoho podôb. Niektoré sú nenápadné, iné môžu výrazne ovplyvniť kvalitu nášho života.

Popieranie reality

Popieranie je silný obranný mechanizmus, ktorý nám pomáha prežiť šokujúce alebo bolestivé informácie. Typické sú výroky typu: „Mne sa to nemôže stať“ alebo „To predsa nie je pravda“. Objavuje sa napríklad pri vážnych diagnózach, ale aj pri závislostiach – alkoholici si často odmietajú priznať, že majú problém.

Prehnané sebavedomie

Niektorí ľudia sú presvedčení, že sú výnimoční, že ich má každý rád a že vždy skončia na vrchole. Zaujímavým príkladom je fakt, že väčšina vodičov sa považuje za nadpriemerných. Nerealistický optimizmus však môže byť nebezpečný – psychológ Loren Nordgren zistil, že ľudia, ktorí si pri odvykaní od fajčenia až príliš verili vo vlastnú pevnú vôľu, zlyhávali častejšie než tí opatrnejší.

Podceňovanie seba samého

Opakom prehnaného sebavedomia je neustále zhadzovanie vlastných schopností. Človek si nepripisuje úspech, ale vysvetľuje ho šťastím či náhodou. Neúspech naopak vníma ako dôkaz vlastnej neschopnosti. Aj toto je forma sebaklamu, ktorá bráni zdravému sebaobrazu.

„Kyslé hrozno“

Motív známy z Ezopových bájok, kde líška nedosiahne na hrozno, a tak sa presvedčí, že jej vlastne ani nechutí. Podobne sa správame aj my – ak niečo nemôžeme získať, zľahčujeme jeho hodnotu, len aby sme si zachovali dobrý pocit zo seba.

Ja verzus ostatní

Máme tendenciu pripisovať vlastné úspechy svojim schopnostiam, no neúspechy vysvetľovať vonkajšími okolnosťami. „Zlyhal som, lebo som bol unavený, lebo mi ušiel vlak, lebo sa niečo pokazilo…“ Takýto spôsob myslenia môže slúžiť ako ospravedlnenie aj pri závislostiach či opakovaných chybách. Sebaklam potom funguje ako droga – tlmí bolesť reality, ale zároveň bráni skutočnej zmene.

Ako prestať klamať sám seba a pohnúť sa vpred

Podľa Jany Řehulkovej je uvedomenie si vlastného sebaklamu kľúčovým krokom k osobnému rastu. Pomôcť môže niekoľko jednoduchých, no účinných krokov:

Všímajte si svoje emócie. Dlhodobý stres, nepohoda či nespokojnosť často naznačujú, že pred niečím zatvárate oči.
Sledujte svoje správanie. Tvrdíte, že vám niekto neprekáža, no vyhýbate sa mu? Aj to môže byť signál neúprimnosti voči sebe.
Rozprávajte sa s ľuďmi, ktorým dôverujete. Otvorený rozhovor s blízkym priateľom alebo terapeutom dokáže priniesť nový pohľad.
Buďte k sebe úprimní. Dokonalosť neexistuje a priznať si slabosť nie je zlyhaním, ale začiatkom zmeny.
Rozvíjajte sebareflexiu. Písanie denníka, meditácia či terapia vám pomôžu lepšie pochopiť vlastné myšlienky a pocity.
Učte sa zo skúseností iných. Príbehy ľudí, ktorí si prešli podobnou cestou, môžu byť cennou inšpiráciou.

Sebaklam nám síce môže krátkodobo uľaviť, no dlhodobo nás oberá o autenticitu a spokojnosť. Úprimnosť k sebe samým nie je vždy jednoduchá, no je jedným z najdôležitejších krokov k plnohodnotnému životu.

reklama:

Zdieľať