Rozísť sa či rozviesť s partnerom, s ktorým máte spoločné deti, je emočne náročná skúsenosť. Niekedy je ťažké ovládnuť sa a nepovedať deťom rovno, čo si o ich druhom rodičovi v skutočnosti myslíte. Je však dôležité odolať tomuto nutkaniu. Z dlhodobého hľadiska by vám to mohlo zbytočne odoberať veľa energie, a u detí by to mohlo negatívne ovplyvniť ich vzťah k obom rodičom. Navyše je pre deti mätúce, keď vás majú rady oboch, no zároveň cítia tlak postaviť sa na stranu toho, s kým práve trávia čas.
Samozrejme, občasné emocionálne výlevy sa môžu prihodiť každému – napríklad keď matka so zranenými pocitmi prehodí na adresu otca, ktorý sa vytratil, zopár nelichotivých slov, alebo keď otec prejde do útoku a dá matke a jej novému partnerovi nevyberané „psie hlavy“. Jedna takáto epizóda nemusí automaticky znamenať katastrofu. Problém však nastáva, ak sa kritika druhého rodiča či prejavy nenávisti stávajú pravidlom. Vtedy sa môže objaviť stav, ktorý psychológovia označujú ako „syndróm zavrhnutého rodiča“. Dieťa v tejto situácii odmieta akýkoľvek kontakt s druhým rodičom, pričom prvý rodič si to môže mylne vysvetľovať ako dôkaz víťazstva v pomyselnej bitke. Ide však o Pyrrhovo víťazstvo, pretože dieťa tak prichádza o dôležité vzťahové väzby a zdravý emočný vývin.
Rozvod málokedy chcú obaja rovnako
Práve vyššie naznačená dynamika medzi bývalými partnermi, ktorí však naďalej zostávajú rodičmi, je niečo, čomu by sme sa mali usilovať predísť. Ako to však zvládnuť, keď sme zranení a druhý rodič nám môže doslova „ležať v žalúdku“, či už preto, že nám ublížil, alebo máme pocit, že mu na nás absolútne nezáleží?
Podľa psychológa Petra Šmolku je dôležité uvedomiť si, že rozvod či rozchod prináša do života oboch partnerov množstvo komplikácií a konfliktov. Neraz si aspoň jeden z dvojice rozpad vzťahu v skutočnosti neprial. „Len zriedkavo chcú rozvod obaja rovnako. Obvykle je jeden z nich iniciátor, zatiaľ čo druhý buď aktívne nesúhlasí, alebo s rozchodom rezignovane súhlasí, no stále si v kútiku duše želá opak,“ vysvetľuje Šmolka.
Predstava, že dvaja ľudia po rozvode budú pôsobiť ako zohraná dvojica, býva skôr zbožným prianím alebo motívom idealizovaných filmov. V reálnom živote je cieľom skôr korektná komunikácia – vedomá dohoda dvoch dospelých ľudí, ktorí chápu, že majú zodpovednosť voči deťom a potrebujú spolupracovať aspoň v tejto oblasti. Ani to však nie je jednoduché.
Fázy po rozvode: od popierania až k druhej puberte
Ako uvádza Šmolka, každý, kto sa rozvádza alebo rozchádza, prechádza viacerými emočnými fázami. Najprv prichádza popieranie (človek si hovorí „to sa predsa nemôže diať“), potom sa objavuje zúfalstvo, často sprevádzané smútkom a sebaobviňovaním. Cieľom je nakoniec dosiahnuť stav vyrovnania sa so situáciou.
Medzi zúfalstvom a prijatím novej reality však stoja ďalšie dve prechodné obdobia, ktoré dokážu novú životnú etapu poriadne skomplikovať:
-
Fáza zloby
Táto fáza je prirodzená a z psychologického hľadiska potrebná. Slúži na to, aby sme sa vyrovnali s nespravodlivosťou či pocitom krivdy, ktorý v nás rozchod vyvolal. Problém však môže nastať, keď si túto zlosť vybíjame na deťoch alebo ich využívame ako sprostredkovateľov konfliktu. Vtedy dochádza k spomínanej deštruktívnej komunikácii, kde sa kritizuje a ponižuje druhý rodič.
-
Druhá puberta alebo druhá adolescencia
Toto obdobie sa vyznačuje akýmsi náhlym náporom chuti do života a potrebou „dohnať zameškané“. Začneme vyhľadávať nové zážitky, častejšie skúšame nadviazať nové vzťahy. Niekedy to však môže byť na úkor potrieb detí – rodič sa viac sústreďuje na seba a svoje nové radosti či známosti, zatiaľ čo deti zostávajú v úzadí.
Ak človek v niektorej z týchto fáz uviazne, sťažuje to nielen jeho vlastný posun vpred, ale aj budovanie lepšej budúcnosti pre dieťa. „Najhoršia varianta je, keď sa zastavíme v jednej fáze a nedokážeme prekročiť prah k ďalším krokom,“ upozorňuje Šmolka.
Odpustenie či aspoň zmierenie ako cieľ
Cieľom tohto emočného procesu je podľa odborníkov stav vyrovnania – obaja rodičia sa so svojim rozchodom zmierili a postupne sa upokojujú ich negatívne emócie voči bývalému partnerovi. Nie je nutné, aby z nich boli ideálni priatelia alebo aby sa stretávali na rodinných oslavách – také situácie sa stávajú skôr výnimočne a vyžadujú množstvo empatie. Dôležitejšie je, aby si obaja rodičia uvedomili, že majú spoločné deti, ktoré ich oboch potrebujú.
Keď sa bývalí partneri postupne dostanú do stavu, kde spolu dokážu komunikovať aspoň neutrálne a prakticky, otvára sa priestor pre korektné riešenie detských potrieb – od bežných každodenných záležitostí, ako sú domáce úlohy a krúžky, až po dôležité otázky týkajúce sa zdravia či výchovy. Deti v takom prostredí cítia väčšiu istotu a stabilitu. Zostávajú im obaja rodičia, hoci už žijú oddelene.
Záver
Rozvod či rozchod je vždy zložitým obdobím, najmä keď do neho vstupujú deti. Prirodzené emócie hnevu, ublíženia a sklamania treba zvládnuť tak, aby čo najmenej zasahovali do života potomkov. Občasné vyventilovanie zlosti je ľudské, ale nesmie sa stať normou, ktorá dieťa stavia do konfliktu lojality. Ak sa u detí vytvorí trvalý odpor voči jednému z rodičov a dôjde k syndrómu zavrhnutého rodiča, v konečnom dôsledku to škodí predovšetkým samotným deťom.
Preto, aj keď je bývalý partner zdrojom bolestivých spomienok, je rozumné a dospelé nájsť spôsob, ako s ním vychádzať aspoň na elementárnej priateľskej úrovni. Každá fáza tohto procesu – od popierania cez zlosť, zúfalstvo či záchvev „druhej puberty“ – je prirodzenou súčasťou procesu hojenia. Dôležité je nezastať v niektorej z nich a kráčať ďalej vpred. Len tak sa možno dopracovať k situácii, kde dieťa nemusí skrývať, že má rado oboch rodičov, a kde je možné vytvoriť korektnú či dokonca priateľskú rodičovskú spoluprácu.
