Prečo manželky milujú, keď od svojho muža počujú túto staromódnu vetu
reklama:
„Ľúbim ťa.“ Nie.
„Vyzeráš nádherne.“ Tiež nie.
„Poďme na nákupy.“ Záleží od tónu, ale stále to nie je ono.
„Ako sa má tvoja mama?“ Skôr naopak – môže to v nej vzbudiť podozrenie.
Samozrejme, všetky tieto vety sú milé a väčšina žien ich od partnera rada počuje. Každá chce cítiť, že je milovaná a vážená. Ani jedna z nich však sama osebe nemusí vyvolať ten pocit úplného uvoľnenia a bezpečia v mužovom náručí.
Existujú však tri jednoduché slová, ktoré zasahujú oveľa hlbšie. Dotýkajú sa niečoho prastarého, čo v sebe nosia muži aj ženy. Ide o vetu, ktorá dokáže v mužovi prebudiť rozhodnosť a v žene vyvolať pocit, že sa môže na svojho partnera úplne spoľahnúť.
Tou vetou je:
„Ja to vybavím.“
Na túto myšlienku som neprišiel sám. Upozornila ma na ňu moja priateľka. Keď mi o tom porozprávala, začal som sa spätne pozerať na svoje vlastné partnerské vzťahy a zistil som, že jej slová dávajú až prekvapivo veľký zmysel.
Sedeli sme spolu pri káve a rozprávala mi o svojom novom priateľovi. Opisovala ho ako kultivovaného, láskavého, inteligentného a tvorivého človeka. Bol úspešným umelcom a podľa nej predovšetkým dobrým mužom. Bola s ním šťastná.
Potom sa dostala k ich prvému spoločnému ránu po prespanej noci. Práve vtedy sa jej tvár úplne rozžiarila.
Má psa, ktorý ju každé ráno budí veľmi skoro, aby s ním išla von. Zvyčajne vstáva rozospatá a len veľmi neochotne opúšťa teplo postele.
Tentoraz však, keď ich pes opäť zobudil, jej nový partner otvoril oči, pozrel sa na ňu a bez jediného zaváhania povedal:
„Ja to vybavím.“
Podľa nej tieto slová zneli pokojne, prirodzene a zároveň sebavedomo. V tej chvíli sa úplne uvoľnila. Zrazu cítila, že je o ňu postarané, že je v bezpečí a že ju tento muž chráni svojou láskou.
Povedal síce iba tri slová, ale ona v nich počula omnoho viac.
Akoby tým hovoril:
„Postarám sa o túto nepríjemnú praktickú povinnosť, pretože práve takto ti teraz môžem najlepšie prejaviť svoju starostlivosť. Chcem, aby si zostala v teple pod prikrývkou, oddýchla si a ešte si chvíľu užívala tento pokojný okamih. O teba sa postarám.“
Tieto ďalšie slová nikdy nevyslovil. To je len moja interpretácia toho, čo v tej jednoduchej vete moja priateľka cítila.
Dôležité však bolo, že nezostal len pri slovách. Skutočne vstal a išiel so psom von.
Bola tým taká nadšená, akoby jej daroval Eiffelovu vežu. V skutočnosti iba vyvenčil psa.
Dnes žijeme v dobe, keď sú ženy samostatnejšie než kedykoľvek predtým. Väčšinu života som vyrastal s presvedčením, že žena si má vedieť poradiť sama.
V mojej rodine boli práve ženy tie silné osobnosti. Ony boli tie, ktoré hovorili: „Ja to zvládnem.“ Muži sa často skôr spoliehali na to, že to zvládnu ony.
Po celý život som počúval, že ženy sú vo všetkom rovnocenné mužom. A v mnohých smeroch je to pravda. Každý človek má rovnakú hodnotu a zaslúži si rovnaké práva bez ohľadu na pohlavie.
Pri tomto pohľade som však prehliadal jednu dôležitú vec.
Moje partnerky a ja sme boli v určitých oblastiach jednoducho odlišní.
Nie preto, že by jeden z nás bol lepší alebo horší, ale preto, že sme niektoré situácie prežívali inak a často sme od vzťahu očakávali rozdielne veci.
Stačí obyčajné objatie
Keď objímam ženu, nehľadám v jej náručí pocit bezpečia. Naopak. Cítim silu, stabilitu a akoby som napĺňal svoju úlohu tým, že ju držím vo svojom objatí.
Moje partnerky mi naopak často hovorili, že na mojom objatí milujú najmä pocit bezpečia. Mohli sa na chvíľu uvoľniť a zabudnúť na chaos okolitého sveta, pretože mali pocit, že ich niekto chráni.
Je to, akoby sa dva odlišné svety na okamih stretli v jednom objatí.
Práve preto som sa vo viacerých vzťahoch dopúšťal rovnakej chyby.
Príliš často som nedokázal prevziať iniciatívu a povedať:
„Ja to vybavím.“
Skôr než bude niekto moje slová chápať ako rozdelenie mužských a ženských rolí, chcem jednu vec objasniť.
Nehovorím iba o mužoch a ženách.
Hovorím o mužskej a ženskej energii
Takáto dynamika môže existovať v akomkoľvek partnerskom vzťahu – medzi mužom a ženou, dvoma mužmi alebo dvoma ženami. Jeden partner môže prirodzene niesť viac mužskej energie, druhý viac ženskej, pričom tieto role sa môžu v rôznych situáciách meniť.
Nejde teda o pohlavie, ale o spôsob, akým partneri vo vzťahu fungujú.
Keď sa spätne pozerám na svoj život, uvedomujem si, že som svoje partnerky príliš často nechával zvládať veci úplne samé.
Niekedy išlo o drobnosti, napríklad rozhodnúť, kam pôjdeme na večeru.
Inokedy o oveľa vážnejšie chvíle, keď boli pod silným emocionálnym tlakom a ja som namiesto opory radšej ustúpil.
Práve v takých situáciách som ako manžel mal častejšie povedať:
„Ja to vybavím.“
Inými slovami:
„Môžeš sa na chvíľu uvoľniť. Ver mi, že túto situáciu zvládneme. Mám dosť sily, disciplíny, odhodlania a vytrvalosti, aby som nás bezpečne previedol týmto náročným obdobím. A spolu sa dostaneme na miesto, kde nám bude opäť lepšie.“
Možno to znie až príliš poeticky, keď hovoríme o venčení psa alebo o výbere reštaurácie.
A samozrejme, existujú situácie, keď partnerka chce zvládnuť svoje starosti sama, keď sa chce o ne podeliť alebo dokonca pomôcť partnerovi niesť tie jeho.
Hovorím skôr o všeobecnom princípe než o pravidle.
Skúste si niekoľkokrát povedať:
„Ja to vybavím.“
Ako sa pri tom cítite?
Narovná sa vám chrbát? Dýchate zrazu hlbšie? Objaví sa vo vás chuť postaviť sa nejakej výzve?
Alebo je vám príjemnejšie predstaviť si, že tieto slová hovorí niekto vám?
Ak by vám ich partner pošepkal do ucha, prinieslo by vám to pocit pokoja, bezpečia alebo vzrušenia?
Ja osobne som vždy túžil po žene, ktorá sa dokáže postarať sama o seba.
Myslím si, že každý dospelý človek by mal byť schopný zvládať svoj vlastný život.
Nechcem partnerku, ktorá by očakávala, že budem od rána do večera riešiť úplne všetko, zatiaľ čo ona nebude robiť nič. To by bolo vyčerpávajúce pre mňa aj pre ňu.
Nie som Superman a ona nie je bezmocná.
Napriek tomu je na predstave ženy, ktorá je úplne samostatná, no napriek tomu s radosťou dovolí svojmu partnerovi, aby sa o ňu občas postaral, niečo mimoriadne príťažlivé.
reklama:
Najčítanejšie za 24 hodín
Odporúčané
