Žena
Články
Magazín
Sedem najčastejších výchovných chýb, ktoré robíme bez toho, aby sme si to uvedomovali

Sedem najčastejších výchovných chýb, ktoré robíme bez toho, aby sme si to uvedomovali

reklama:

Minulý týždeň som odchádzala z obchodu s dieťaťom, ktoré plakalo tak hlasno, že sa za nami otáčala polovica predajne.

Cítila som únavu, frustráciu aj hanbu. Až doma, keď opadli emócie, som si uvedomila jednu dôležitú vec – tento výbuch neprišiel náhodou. Celé hodiny predtým mi syn dával jasné signály, že je preťažený. Ja som ich však ignorovala.

Takéto situácie sú rodičom veľmi dobre známe. Deti, ktoré sú unavené, hladné alebo emocionálne zahltené, reagujú vždy rovnako. Problém často nie je v nich, ale v tom, že my dospelí ich potreby prehliadame.

1. Neustále zakazujeme, ale nenavádzame

Výchova sa často zmení na nekonečný zoznam zákazov. Dieťa počúva, čo nemá robiť, no málokedy sa dozvie, aké správanie je žiaduce.

Keď dieťaťu opakovane hovoríme „nie“, prestane toto slovo vnímať. Zákazy strácajú význam a dieťa si z nich nič neodnáša. Oveľa účinnejšie je sústrediť sa na pomenovanie správneho správania a zákazy používať len v situáciách, kde ide o bezpečnosť.

Namiesto napomínania stačí pokojne vysvetliť, prečo je určitý spôsob správania lepší, a keď ho dieťa dodrží, všimnúť si to a oceniť ho. Pozitívna spätná väzba má omnoho väčší účinok než opakované zákazy.

2. Zabúdame, že deti ešte nevedia to, čo my

Od detí často očakávame správanie, na ktoré jednoducho ešte nemajú schopnosti. Ticho na koncerte, pokoj v reštaurácii či trpezlivosť pri čakaní sú veci, ktoré si deti osvojujú postupne.

Keď dieťa poruší pravidlá, nerobí to preto, aby nás nahnevalo. Vo väčšine prípadov len netuší, ako by sa malo správať. Napomínanie a hnev situáciu nezlepší.

Oveľa lepšie funguje ukázať dieťaťu, ako sa správať správne – vlastným príkladom alebo tichým vysvetlením. Deti sa učia napodobňovaním a opakovaním. To, čo dnes nezvládnu, môžu o pár týždňov robiť úplne prirodzene.

3. Neuvedomujeme si, že nás kopírujú

Deti pozorujú každý náš krok. Ak zvýšime hlas, kričia tiež. Ak reagujeme podráždene, preberú tento spôsob správania.

Nie je možné byť stále pokojný a vyrovnaný. Aj rodičia majú emócie. Rozdiel však robí schopnosť priznať chybu. Keď sa dieťaťu ospravedlníme a vysvetlíme mu, čo nás rozrušilo, učíme ho dôležitú životnú lekciu – že zodpovednosť za správanie má každý, aj dospelý.

Práve tieto momenty majú na deti silnejší vplyv než stovky napomenutí.

4. Zasahujeme aj tam, kde by stačilo mlčať

Mnohé situácie, ktoré nás dráždia, sú pre deti prirodzenou súčasťou objavovania sveta. Skúšajú, experimentujú, testujú hranice – a často aj našu trpezlivosť.

Ak dieťa nerobí nič nebezpečné, nie je vždy nutné okamžite reagovať. Niekedy stačí zachovať pokoj a nechať veci plynúť. Deti často prestanú s nevhodným správaním samy, ak nezískajú pozornosť, ktorú hľadajú.

Ticho a pokoj môžu byť v mnohých situáciách silnejšie než krik.

5. Hrozby bez následkov nefungujú

Ak dieťa opakovane počuje príkaz, ktorý nemá žiadny dôsledok, naučí sa ho ignorovať. Nevie, kde je hranica, a tak ju stále posúva.

Pravidlá musia byť jasné a zrozumiteľné. Rovnako aj následky ich porušenia. Keď dieťa vie, čo sa stane, a rodič to dodrží, vytvára sa pocit istoty a poriadku.

Dôležité je konať pokojne a dôsledne, nie vyhrážať sa alebo zvyšovať hlas.

6. Ticho o samote nemusí pomôcť každému

Poslať dieťa preč „upokojiť sa“ môže u niektorých fungovať, u iných však vyvolá pocit odmietnutia a ešte väčší hnev. Najmä malé deti často potrebujú v náročných chvíľach blízkosť, nie izoláciu.

Niekedy pomôže jednoducho si k dieťaťu sadnúť a byť pri ňom, kým emócie neustúpia. Ak to v danom momente nezvládame, je lepšie dať si pauzu a k situácii sa vrátiť neskôr – pokojne a bez výčitiek.

7. Zabúdame, že každé dieťa je iné

Univerzálny návod na výchovu neexistuje. To, čo funguje pri jednom dieťati, môže byť pri druhom úplne neúčinné.

Niektoré deti reagujú na jemné usmernenie, iné potrebujú jasne pocítiť následky svojho správania. Prispôsobenie prístupu nie je slabosť, ale znak vnímavého rodičovstva.

Dôležité je, aby dôsledky boli primerané a spravodlivé – a aby dieťa cítilo, že je vedené, nie trestané.

reklama:

Zdieľať