Žena
Články
Magazín
Kedysi som bola dokonalá gazdiná. Keď sa narodili deti, manžel ma začal volať lajdáčkou

Kedysi som bola dokonalá gazdiná. Keď sa narodili deti, manžel ma začal volať lajdáčkou

reklama:

Dokonalá domácnosť sa s malými deťmi udržiava len veľmi ťažko Foto: depositphotos.com

Život ženy, ktorá sa snaží starať o domácnosť, rodinu aj deti, býva často náročnejší, než sa na prvý pohľad zdá. Aj ja som si kedysi myslela, že ak budem vzornou gazdinou, všetko bude fungovať tak, ako má. Realita však nakoniec ukázala, že život je oveľa zložitejší.

Mojou detskou hrdinkou bola slávna kuchárka

Už ako malé dievča som obdivovala jednu historickú osobnosť – Magdalénu Dobromilu Rettigovú, známu autorku kuchárskych kníh. Nemôžem povedať, že by som o nej vedela všetko. Väčšinu informácií som zachytila len tak mimochodom – v škole, v rozhlase alebo z rozhovorov dospelých. Aj to však stačilo na to, aby som si vytvorila predstavu, že jej život bol šťastný najmä preto, že bola výbornou kuchárkou a starostlivou hospodárkou.

Táto predstava sa dokonale hodila aj do našej rodinnej tradície. Moja stará mama totiž verila, že žena by mala vedieť variť a starať sa o domácnosť. Často hovorievala mojej staršej sestre:
„Dievča moje, z lásky sa nenaješ.“

Sestra však o varenie nejavila takmer žiadny záujem. Babkine malé „kurzy domácej kuchyne“, ktoré nám organizovala, ju skôr rozčuľovali. Ja som bola presný opak. V kuchyni som sa cítila ako doma. Keď som mala osem rokov, dokázala som takmer sama pripraviť rodinný obed – keby som vtedy dosiahla aj na zadné horáky sporáka.

Keď som mala desať rokov, babka sa na mňa pozrela a spokojne vyhlásila:
„Ty by si sa už pokojne mohla vydávať.“

Bola som presvedčená, že láska ide cez žalúdok

Od malička som bola presvedčená, že práve schopnosť postarať sa o domácnosť je základom šťastného vzťahu. Moja sestra žila v romantických predstavách, zatiaľ čo ja som verila v praktické veci.

V duchu som ju dokonca trochu ľutovala. Bola som presvedčená, že ak žena nevie variť ani sa postarať o domácnosť, pravdepodobne zostane sama. O to viac ma prekvapovalo, že moja sestra mala od dvanástich rokov neustále nejakého priateľa. Takmer nikdy nebola dlhšie ako pár mesiacov bez vzťahu.

Ja som si to vysvetľovala jednoducho – jej priatelia ešte bývali u rodičov. Nemuseli riešiť domácnosť ani každodenné varenie, a preto im neprekážalo, že ich partnerka také veci neovláda.

V našej rodine chýbal mužský vzor

Raz sme sa so sestrou pohádali a ja som jej vyčítala, že sa nikdy nevydá. Ona mi len pohŕdavo odvetila:
„Ty si naozaj hlúpa. Na tom predsa vôbec nezáleží. Majú ma radi preto, aká som.“

Po tejto hádke som nad ňou jednoducho mávla rukou. Každý nech si žije po svojom. Ja som si však bola istá, že v našej rodine budem tou pravou gazdinou ja.

Možno si kladiete otázku, kde bola v tom čase naša mama. Samozrejme, mali sme ju a bola veľmi dobrá. Pracovala však na zmeny, takže väčšinu starostlivosti o nás prevzala babka. Otec odišiel z domu, keď som mala tri roky. Posielal síce výživné, ale tým jeho záujem prakticky končil.

Ani ja, ani sestra sme tak nemali možnosť vidieť, ako sa muž v rodine správa. Starý otec už nežil, a tak sme vyrastali v domácnosti plnej žien.

Sama som sa pripravovala na úlohu gazdinej

Ja som sa držala svojej predstavy života. Možno som bola na svoj vek až príliš zodpovedná. Z knižnice som si raz požičala knihu Mladá hospodyňka, ktorú napísala moja obľúbená autorka.

Knihu som čítala veľmi pozorne. Dokonca som si z nej robila poznámky do zošita. Jedna kapitola mala názov:
„Čo žena nevyhnutne musí robiť, aby si získala spokojnosť manžela.“

Podľa knihy mala byť žena predovšetkým pracovitá, čistotná, poriadkumilovná a šetrná. Mala vedieť variť a zvládnuť všetko, čo sa týka domácnosti.

Tieto rady som brala veľmi vážne.

O chlapcov som sa dlho nezaujímala

S takouto výbavou som vstúpila do puberty a neskôr do dospelosti. Neponáhľala som sa hľadať si partnera, a preto mi ani neprekážalo, že žiadneho nemám.

Keď sa o mňa niektorý chlapec predsa len zaujímal, väčšinou to bolo len preto, že som bola sestrou jeho priateľky. Často som sa tak stala skôr kamarátkou jej aktuálneho partnera než objektom záujmu.

Do sedemnástich rokov mi to vôbec neprekážalo. Neskôr som nad tým občas premýšľala – najmä preto, že to bola obľúbená téma našej babky.

Babka totiž považovala odchod nášho otca za chybu našej mamy. Preto sa snažila nás vychovať tak, aby sme podobnú chybu neurobili aj my. Podľa nej bolo vydaj najdôležitejším životným cieľom ženy.

Moja sestra tento cieľ splnila pomerne skoro. V devätnástich otehotnela a prekvapivo bola ochotná vydať sa za otca dieťaťa.

Babka si zúfala:
„A čo budete jesť?“

Vedela totiž, že sestrine kuchárske schopnosti končia pri volskom oku. Sestra si však z toho nič nerobila. Zbalila si veci, presťahovala sa k manželovi a zvládla aj starostlivosť o bábätko bez babkinej pomoci.

Prvá známosť a hneď svadba

Po strednej škole som nastúpila do práce. Kolegov som si rýchlo získala domácimi koláčmi a bábovkami, ktoré som pravidelne piekla. Čoskoro si zvykli, že v pondelok nepotrebujú desiatu – vždy som niečo priniesla.

Hovorili mi Mili a moje dobroty si veľmi pochvaľovali.

Jeden z kolegov však moje pečenie oceňoval ešte viac než ostatní. Pozval ma do kina – a to bolo vlastne moje prvé rande v živote.

Nevyzeral presne ako muž z mojich predstáv, ale bola som rada, že sa o mňa zaujíma. Keď navrhol ďalšie stretnutie, okamžite som súhlasila. Postupne sme sa zbližovali. Páčilo sa mi, že o mňa prejavuje záujem, a tak som súhlasila takmer so všetkým, čo navrhol.

Tomáš mal vlastný byt, a tak sme po troch mesiacoch začali tráviť väčšinu času u neho.

Rýchlo som sa ujala svojej úlohy

Nikdy mi nenapadlo správať sa ako rozmaznávaná princezná. Hneď pri prvých návštevách som sa pustila do domácich prác. Z toho, čo mal Tomáš v špajzi a v chladničke, som pripravila raňajky aj obed.

Veľmi sa mu to páčilo.

Po pol roku sme sa vzali a ja som mala pocit, že konečne žijem presne taký život, aký som si vysnívala. Domácnosť bola vždy dokonale uprataná – pokojne by sa u nás dalo jesť z podlahy. Každý deň som pripravovala teplú večeru.

Tomáš bol odo mňa o dvanásť rokov starší a obaja sme sa zhodli, že chceme dieťa čo najskôr. Ako z rozprávky sa nám to naozaj podarilo.

Najviac sa z toho tešila babka. Obidve jej vnučky sa vydali pomerne skoro. Len mama bola trochu zdržanlivejšia.

Keď mi pomáhala obliecť svadobné šaty, ticho povedala:
„Dúfam, že budeš šťastnejšia než ja.“

S deťmi už dokonalosť nefungovala

Po narodení dieťaťa sa však moja predstava dokonalej domácnosti začala postupne rozpadať. Aj keď mi babka občas pomáhala, už bola príliš stará na to, aby to bola veľká pomoc.

Začala som mať výčitky svedomia, pretože som nestíhala variť každý deň. Tomáš to najskôr chápal, ale postupne začal byť čoraz nespokojnejší.

Situácia sa ešte viac skomplikovala, keď sa nám o rok narodilo druhé dieťa. Po byte sa začali povaľovať hračky, ktoré som nestíhala upratovať. Bola som rada, že sa počas dňa dokážem postarať o deti – o pečení koláčov ako kedysi som mohla len snívať.

Manželove výčitky boli čoraz tvrdšie

Tomáš ma začal čoraz častejšie kritizovať.

„Stala sa z teba obyčajná lajdáčka,“ povedal mi raz chladne, keď prišiel z práce a riad ešte nebol umytý.

Podľa jeho predstáv nebol byt dostatočne uprataný, prach nebol zotretý tak, ako si predstavoval, a ja som už nevarila každý deň čerstvé jedlo. Niekedy som len ohriala zvyšky z predchádzajúceho dňa.

Raz som mu pripravila na večeru len párky. Rozčúlil sa tak, že som mala pocit, akoby som úplne zlyhala.

Pravdou je, že som to tak vtedy cítila aj ja.

Rozvod prišiel až po rokoch

Takto to trvalo ďalších päť rokov. Päť rokov, počas ktorých som znášala manželove výčitky a snažila sa splniť jeho predstavy.

Nakoniec som však pochopila, že to takto ďalej nejde. Požiadala som o rozvod a spolu s deťmi som sa vrátila do domu k mame a babke.

Mama mala pre moje rozhodnutie pochopenie. Babka naopak reagovala s neskrývaným pohŕdaním.

Odvtedy uplynulo už dvadsať rokov. Až nedávno som sa dozvedela zaujímavú vec o svojej detskej hrdinke Magdaléne Dobromile. V jednom z listov svojej priateľke totiž napísala slová, ktoré ma veľmi prekvapili:

„Keby som dnes bola opäť dvadsaťročným dievčaťom a mala skúsenosti, ktoré mám teraz, radšej by som skočila z najvyššej skaly do najhlbšej priepasti, než by som sa vrhla do manželovho náručia. Tam by som našla okamžitú smrť, zatiaľ čo v manželstve človek umiera pomaly – akoby ho každý deň pichol malý špendlík.“

Samozrejme, neplatí to pre každé manželstvo. Napríklad mojej sestre to dodnes funguje výborne.

reklama:

Zdieľať