Žena
Články
Zdravie
Poruchy príjmu potravy aj sebapoškodzovanie: Primárka detskej psychiatrie vysvetľuje, ako rozpoznať duševnú chorobu u detí

Poruchy príjmu potravy aj sebapoškodzovanie: Primárka detskej psychiatrie vysvetľuje, ako rozpoznať duševnú chorobu u detí

reklama:

Duševné poruchy u detí sú stále častejšie Foto: depositphotos.com

V posledných rokoch sa čoraz častejšie hovorí o tom, že detská duša je zraniteľnejšia, než sme si ochotní pripustiť. Psychiatrické oddelenia praskajú vo švíkoch a pribúdajú prípady, ktoré by sme ešte pred pár rokmi považovali za výnimočné. Sebapoškodzovanie, poruchy príjmu potravy, úzkosti, depresie, samovražedné myšlienky či krízy identity – to všetko dnes trápi deti už na základnej škole. O tom, čo sa za tým skrýva a ako môžu rodičia včas spozorovať, že ich dieťa potrebuje pomoc, hovorí primárka detskej psychiatrie Fakultnej nemocnice Motol.

Preplnené oddelenia a alarmujúci nárast prípadov

„Na našom oddelení máme päťdesiat lôžok a už dlhodobo sme úplne zaplnení,“ hovorí primárka. „Záujem o hospitalizácie je obrovský, no kapacita jednoducho nestačí. Dopyt po psychiatrickej pomoci pre deti je v súčasnosti väčší než kedykoľvek predtým.“

Motolská klinika sa dlhodobo zameriava na dve oblasti – diagnostiku porúch autistického spektra, ktorej sa venuje už viac ako štvrťstoročie, a liečbu porúch príjmu potravy, ako sú anorexia či bulímia.
„V poslednom období však najviac pacientov prichádza s vážnymi úzkosťami, so samovražednými myšlienkami alebo po pokusoch o samovraždu,“ dodáva lekárka. „Mnohé deti sa aj sebapoškodzujú – často ide o reakciu na vnútorný tlak, ktorý už nedokážu zvládnuť.“

Čo stojí za krízou detskej duše?

Podľa primárky nejde o ojedinelý jav. „Nezaznamenávame to len v detskej psychiatrii, ale aj u dospelých pacientov. Kríza duševného zdravia sa rozšírila globálne. Najvýraznejšie sa však prejavuje práve u dievčat vo veku od 12 do 16 rokov – a nárast je doslova dramatický.“

Príčiny sú podľa nej komplexné.
„K situácii prispel lockdown počas pandémie, dlhodobý stres zo svetových udalostí, vojna na Ukrajine, ekonomická neistota, inflácia, ale aj neustály prísun negatívnych informácií z médií. Deti to všetko vnímajú, aj keď si to rodičia nie vždy uvedomujú,“ vysvetľuje.
Dôležitú úlohu podľa nej zohráva aj nestabilné rodinné prostredie, kde chýba čas na spoločné rozhovory a emocionálnu podporu.

Ako rodič spozná, že sa s dieťaťom niečo deje?

„Základom je komunikácia,“ zdôrazňuje primárka. „Rodičia by sa mali so svojimi deťmi rozprávať a tráviť s nimi spoločný čas. Nie formálne – že si sadneme a povieme si, ako sa cítiš – ale prirodzene, pri spoločných činnostiach, prechádzkach, hrách či večeri. Vtedy sa často odhalí, že niečo nie je v poriadku.“

Medzi typické varovné signály patria:

dieťa sa uzatvára do seba,
stráca záujem o kamarátov a obľúbené aktivity,
zhoršuje sa v škole,
odmieta rozprávať alebo reaguje podráždene,
má problémy so spánkom,
nechutenstvo,
alebo si rodičia všimnú jazvy a škrabance – známky sebapoškodzovania.

Ak sa niečo také objaví, netreba to zľahčovať. „Rodič by mal vyhľadať odborníka – detského psychológa alebo psychiatra – a situáciu riešiť, nie čakať, že to prejde samo.“

Kríza identity a otázky pohlavia – nový fenomén?

V posledných rokoch sa často spomína aj téma porúch sexuálnej identity. Odkiaľ sa tento jav berie?
„Je potrebné rozlišovať medzi genderovou dysfóriou, ktorá sa objavuje náhle počas dospievania, a transsexualizmom, ktorý je vrodený,“ vysvetľuje primárka.

„Pri transsexualizme dieťa už od útleho veku prejavuje záujem o aktivity a správanie typické pre opačné pohlavie. Pri genderovej dysfórii sa však stáva, že adolescent sa zrazu začne cítiť ako niekto iný bez predchádzajúcich známok. Vtedy ide často o komplexný psychologický problém – môže ísť o nápodobu, o vplyv sociálnych sietí, alebo o hľadanie identity a miesta v skupine, kde sa dieťa cíti prijaté.“

Podľa nej nejde o „módu“, ale o prejav hlbšej neistoty a potreby niekam patriť. „Svet sociálnych médií dokáže mladým ľuďom vniesť do života chaos. Vidia príbehy iných a nadobudnú pocit, že rovnaké zmeny potrebujú aj oni.“

Keď nie je miesto: čo robiť, ak nemocnica neprijíma?

Problémom sú aj dlhé čakacie lehoty.
„Naše oddelenie funguje ako akútne zariadenie – prijímame deti, ktoré prichádzajú cez pohotovosť alebo urgentný príjem, keď je ich stav vážny a vyžaduje si okamžitú hospitalizáciu,“ hovorí primárka. „Kvôli preplnenosti sa však stáva, že menej akútne prípady musia byť riešené ambulantne.“

Ani ambulantná starostlivosť však nie je ideálna. „Je nedostatok detských psychiatrov a psychológov, ktorí by sa venovali dlhodobej terapii. Potrebovali by sme väčšiu budovu, viac lôžok aj odborníkov. V súčasnosti dokážeme uspokojiť len tie najurgentnejšie potreby.“

Odborníčka odkazuje rodičom: nezatvárajte oči

„Rodičia často čakajú, že sa dieťa ‚z toho dostane‘, no psychické ťažkosti sa bez pomoci samé nevyriešia,“ upozorňuje lekárka.
Podľa nej je najdôležitejšie, aby sa duševné zdravie detí nebralo na ľahkú váhu. „Tak ako ideme k lekárovi s horúčkou alebo zlomeninou, mali by sme bez hanby zájsť aj k psychológovi, ak dieťa trápi smútok, úzkosť či pocit bezvýchodiskovosti.“

Záverom dodáva: „Najlepšou prevenciou duševných ochorení je záujem, empatia a otvorenosť. Ak dieťa cíti, že mu rodič rozumie a stojí pri ňom, má omnoho väčšiu šancu zvládnuť aj ťažké obdobie.“