- Žena
- Články
- Magazín
- Nikdy som pre rodičov nebola dosť dobrá. Dnes ma zhadzujú dokonca pred vlastnou dcérou
Nikdy som pre rodičov nebola dosť dobrá. Dnes ma zhadzujú dokonca pred vlastnou dcérou
reklama:
Veronika si dlhé roky prechádzala sklamaniami v partnerských vzťahoch. Až tesne pred štyridsiatkou stretla muža, pri ktorom mala pocit, že konečne našla istotu a pokoj. S manželom Marekom sa im krátko nato narodila dcérka Natálka. Pre Veroniku to bolo akoby všetko prišlo „o päť minút dvanásť“ – dieťa, rodina, nový začiatok. Navonok by sa mohlo zdať, že má všetko, po čom túžila. Lenže jej vnútorný svet bol od detstva poznačený úzkosťami, ktoré jej šťastie výrazne komplikovali.
Úzkosť ako tieň od detstva
Už ako dievča bývala Veronika často napätá, neistá a precitlivená na reakcie okolia. V kolektíve sa necítila úplne prijatá, v dospelosti ju obavy a pochybnosti sprevádzali aj v partnerských vzťahoch. Najsilnejšie sa však jej citlivá povaha prejavovala vo vzťahu k rodičom.
Tí ju totiž odmalička porovnávali so starším bratom. A toto porovnávanie nikdy nedopadlo v jej prospech.
Neustále porovnávanie so „vzorným“ bratom
Brat bol podľa rodičov ideálny syn. Výborne sa učil, neskôr si našiel perspektívnu prácu, harmonický vzťah a vychovával „ukážkové“ deti. V ich očiach bol stelesnením úspechu. Veronika mala pocit, že nech sa snaží akokoľvek, nikdy sa mu nevyrovná.
Rodičia jej pri každej príležitosti pripomínali, v čom zaostáva. Niekedy išlo o nenápadné poznámky, inokedy o otvorené znevažovanie. Brat si ich priazeň užíval a neraz sa k ich kritike pridal. Sestra sa tak ocitla v pozícii tej menej schopnej, menej šikovnej, menej úspešnej.
Ani jej nepodarené vzťahy jej na sebavedomí nepridali. Rodičia ich vnímali ako dôkaz jej neschopnosti udržať si partnera. Namiesto podpory prichádzali ďalšie výčitky.
Narodenie dcéry prinieslo nové napätie
Veronika si myslela, že horšie to už byť nemôže. Zlom nastal po narodení Natálky.
Rodičia začali výrazne zasahovať do výchovy. Podľa nich robila Veronika takmer všetko nesprávne. Nech sa snažila akokoľvek, nikdy to nebolo podľa predstáv mamy a otca. Ich „overené“ výchovné postupy boli pre nich jedinou správnou cestou.
Pri každej návšteve u starých rodičov sa automaticky uplatňovali ich pravidlá – bez ohľadu na to, že s nimi Veronika a Marek nesúhlasili. Rozdielne názory na výchovu vyvolávali napätie, no Veronika nedokázala rodičom otvorene odporovať. Jej úzkostná povaha jej bránila postaviť sa im ráznejšie a stanoviť jasné hranice. Každú poznámku si brala k srdcu.
Manželova pasivita bolí najviac
Ešte viac ju zraňuje, že sa jej manžel nikdy otvorene nezastal. Aj keď ho v zúfalstve opakovane prosila o podporu, reagoval skôr zľahčovaním situácie. Tvrdil, že si to nemá tak pripúšťať, že rodičia to nemyslia zle.
Pre Veroniku však ich slová a správanie znamenajú hlboké zranenia. Nedokáže ich ignorovať. Namiesto úľavy prichádza čoraz väčšie vyčerpanie a bezmocnosť.
Rozpoltená medzi pokojom a rodinou
Veronika sa ocitla vo vnútornom konflikte. Na jednej strane nechce, aby Natálka prišla o kontakt so starými rodičmi. Na druhej strane cíti, že častejšie stretávanie jej ubližuje a zhoršuje jej psychický stav.
Úzkosť sa postupne prehlbuje. Má nadmerný strach o dcéru, potrebuje mať pod kontrolou každú drobnosť v jej živote. Neustála ostražitosť ju stojí obrovské množstvo energie. Objavujú sa aj silné, miestami až agresívne pocity voči rodičom. Premýšľa, ako im ich správanie „vrátiť“.
K úzkostným prejavom sa časom pridali aj depresívne stavy. Po prvý raz vyhľadala psychiatra, ktorý potvrdil diagnózu úzkostno-depresívnej poruchy a odporučil liečbu antidepresívami. Veronika však uvažuje aj nad psychoterapiou. Tú vníma ako možnosť, ako lepšie porozumieť sebe samej a nepreniesť svoje obavy na dcéru. Nechce, aby z Natálky vyrástlo ustráchané dieťa plné neistoty, akou sa cíti ona sama.
Pohľad odborníčky
Psychologička Mgr. Juliana Zmrhalová situáciu komentuje takto:
„To, čo Veronika pravdepodobne zažívala už od detstva, rozhodne nebolo jednoduché. Ťažko dnes určiť, kto je hlavný vinník. Nevieme, aké vzťahové vzorce si do rodičovstva priniesli samotní rodičia a ako ich ovplyvnilo ich vlastné detstvo.
Pre Veroniku je však dôležité, aby začala reagovať jasnejšie a stanovila hranice. Vhodnejšie môže byť pozývať rodičov k sebe domov a zdôrazniť, že v jej domácnosti platia jej pravidlá. Je potrebné ich požiadať o rešpekt a minimalizovať situácie, v ktorých dochádza k jej znevažovaniu.
Natálka by sa v žiadnom prípade nemala stať prostredníkom konfliktov medzi dospelými. V pozadí Veronikinej úzkosti môže byť aj strach zo straty rodičov či obava, že dcéra príde o starých rodičov. O to dôležitejšie je, aby sa naučila pracovať so svojou úzkosťou, posilnila schopnosť zvládať stres a osvojila si asertívne správanie. Zmena jej postoja môže vyvolať reakcie okolia, no je kľúčová pre jej psychické zdravie.“
Veronikin príbeh ukazuje, ako hlboko sa môže dlhodobé znevažovanie podpísať na sebahodnote človeka. Aj keď je dnes dospelou ženou a matkou, staré zranenia sa ozývajú. Cesta k uzdraveniu vedie cez uvedomenie, že rešpekt nie je prejavom neúcty voči rodičom, ale ochranou vlastného duševného zdravia – a zároveň aj zdravého vývinu jej dieťaťa.
reklama:
Najčítanejšie za 24 hodín
Odporúčané
